Spím a pravidelné nádychy a výdychy ma náhlivo odnášajú od Teba čoraz ďalej, nedokážem sa brániť, nedokážeš ma zadržať. Mlčky tuším, že si to všetko uvedomuješ. Očami strachu a pokúšavej pochybnosti ma úzkostlivo prikrývaš úprimným pohľadom, pohľadom ochrany a vlastníctva. Pozeráš sa na mňa a bez slov sa usmievaš. Citlivo ma objímaš a vrúcne zovieraš vo svojom náručí. Moje pokojné výdychy sú pre Teba zmyslom života a tíško ich, prižmurujúc oči, vdychuješ s platonickou túžbou absolútneho spojenia. Nežne ma hladíš ma po tvári, nakláňajúc sa k neprístupný perám a venuješ mi letmý bozk. Ja to však nevnímam. Nevnímam Tvoje dotyky. A Ty s idylickým pocitom zamilovanosti po chvíľke zaspávaš vedľa mňa s istotou mojej prítomnosti...
Pritom som paradoxne tak ďaleko... Ani len netušíš ako veľmi Ťa v danej chvíli potrebujem... Snívam. Snívam bolestný sen, v ktorom Ťa strácam. Strhám, mykám sa a celým telom sa bránim, zmätene sa prehadzujem so slzavou tvárou a Ty pokojne spíš, s vedomím a určitosťou, že som šťastná, že ma svojím telom chrániš, s pocitom, že si tak blízko... Tak ďaleko... Relativita a štipľavá irónia okamihu sa mi teraz javí komická. Podvedome Ťa hľadám s očami doširoka otvorenými, sú však oslepené, volám, kričím najhlučnejším hlasom, je však mĺkvy, strácam Ťa pomedzi skrehnuté prsty...
Jediný tón mi dáva nádej, cítim ho telom a inštinktívne ho hľadám, počujem jeho silnejúce tlmené nuansy a spontánne sa doňho zabáram. Celá... V tej chvíli som razom prekonala tisíce kilometrov, slobodne sa vraciam rovnakou cestou späť a bezmyšlienkovite sa s Tebou spájam... Skutočne a navždy. Pravidelný tlkot Tvojho srdca si ma privolal a ja ti šťastná spočívam na hrudi... A plytkosť spojenia samotných tiel sa vytratila splynutím našich sŕdc...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
dadenka
29. 1.januára 2009 21:47
ej pekne .. sice mne sa to zda trsoak chaoticke ako keby ho nelubila ale na konci?
Napíš svoj komentár