Sedím. Sedím tu pri rozpálenom radiátore ktorý som v zápale pocitu hroznej zimy zapla na maximum. Ale už je mi teplo, už je to fajn. Svetlo z malej chrómovej lampy mi svieti priamo na monitor ale ja nenápadne pozerám von mierne zaroseným oknom. Niečo ma pri tom pohľade stále ruší. Žeby to boli svetielka na paneláku o dve ulice ďalej? Áno musia to byť ony. Nie neruší ma to že tam svietia, práve naopak, už nesvietia a tak trochu (alebo skôr veľmi) som si na ne zvykla. Zvykla som si na všetky svetielka ktoré už pomaly zhasínajú. Zostala mi tu len tá moja lampa. No, a ešte zopár tých pouličných. Ale aj tak mám pocit že to je málo. Dnes cestou do školy som zahliadla dva domy ktorým ešte stále svietia svetielka. Také tie vianočné, farebné. Vtedy som si to začala uvedomovať. Že som tak veľmi infantilná a teším sa z maličkostí. Aj z jedného obyčajného svetielka navyše. Nemusí byť vianočné, stačí obyčajné.

Áno, myslím že budem spať pri svetielku. Keby som sa náhodou v noci zobudila aby som sa mohla z neho tešiť. Uvedomujem si že je to detinské. Že z nočnej lampičky som sa tešila keď som mala 5 a bála som sa vlkolaka. Nie, teraz sa ho už nebojím. Bojím sa prestať tešiť sa z maličkostí. Je to taký naivný pocit radosti ale mám ho rada.

Už je tu moc teplo. Trochu uberiem radiátor. Možno trochu viac. Keď som už zapálila ďalšie svetielko, nech ušetríme aspoň na teple...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár