Pavučina. Jej kruhovitý tvar pospájaný nádherne nepravidelnými vláknami ma vždy fascinoval. Babie leto milujem nielen preto že už nie sú také veľké horúčavy, že všade cítiť vôňu sena a po lúke sa belejú odkvitajúce kvety púpav, ale hlavne pre pavučiny ktoré vyzerajú ako pozliepané črepiny zrkadiel keď sa na ne prichytáva ranná rosa a cez ktoré sa predierajú iskrivé lúče slnka. Vždy je to také nostalgické. Ten pocit keď sa mi do vlasov zapletie neviditeľné vlákno pavučiny plápolajúce sa vo vetre mi vždy privolá spomienky. Spomeniem si keď som sa ako malá bicyklovala pred našim domom, oprela som si bicykel o bránu, rozbehla som sa na lúku rozfukovať púpavy a ich točiace sa vejáriky opierali sa o lepkavé pavučinové záclony. Každý rok sa chodievam pozrieť na tú lúku a vždy mi to nejaká pavučiny pripomenie. Každé obdobie života, každý rok dúfam že mi pavučina ukáže to všetko.



Celý život je vlastne pavučina. Prechádzame po kruhoch stále dookola, postupne do stredu, do tej najlepkavejšej časti. Niekedy sa zastavíme na križovatke a vyberieme si nesprávnu cestu. No mali by sme ísť stále rovno a nepreskočiť žiadny kruh pretože aj jediný nám môže chýbať. Veľa ľudí má fóbiu z pavúkov, zabíja ich, alebo ich proste len nemá rado. Nasledovanie pavúka pri jeho bezchybnej ceste po pavučine by však bola tá najlepšia možnosť. Nezastavovať na križovatkách, ísť plynulo a pomaly. Možno sa niekedy prilepiť o lepkavé vlákno ale vždy sa pohnúť aj keď to nebude ľahké. A prísť až na koniec. Lepkaví, poučení ale šťastní. Šťastní že sme prešli celú pavučinu, nezaváhali na križovatke a nevzdali aj keď to bolo ťažké.

Vždy si nájsť čas spomenúť si na tú pavučina hojdajúcu sa vo vetre na lúke. Poobzerať sa okolo seba a zistiť že tie odkvitajúce púpavy tam ešte stále sú. Hoci tie z detstva už dávno odkvitli, stále sú tam ďalšie. Iné, no vždy rovnaké.




 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár