Prišlo ráno. Zobudila sa na zvuk budíka ktorý prichádzal z vedľajšej izby. Jej mama vstávala do práce. V tú noc mala jej sivomodré oči zaliate slzami, stále sa zobúdzala a preto počula aj mamin budík. Kvapky dažďa už do okna neudierali a osvetlenie na herni už neblikalo. Cez okno jej do izby svietili vychádzajúce slnečné lúče. Unavene vstala z voňavej postele a podišla k stolu oproti oknu, na ktorom ležal papier s kresbou ktorú nakreslila včera. Bol to portrét malého dievčatka ktoré našla na internete. Ešte nebol dokončený ale už vyzeral dokonale. Zobrala papier do ruky a zamyslela sa nad tým aké by to bolo keby mohla vrátiť čas a byť znovu malým dievčatkom s dvomi zapletanými vrkočmi, znovu sa úprimne usmievať a necítiť strach. Keby to len vedela. Keby vedela že sa tak strašne zmení, uzavrie sa do seba a nebude schopná byť ako kedysi. Zároveň ale vie že aj keby to vedela nezmenila by to... Prišlo to akosi samo, nezapadla. Jej strach, nevedno odkiaľ sa zobral, ten jej bránil zapadnúť.

Položila papier na stôl a pozrela sa na hodiny. Bolo iba pol siedmej a tak si išla ešte na chvíľu ľahnúť. Spala však až do desiatej, tentoraz tuho a bez zobúdzania. Vstala, obliekla si tmavofialový župan a otvorila dvere na svojej izbe. Obaja jej rodičia už boli dávno v práci. Naklonila sa cez biele zábradlie, ako to robieva každé ráno, vykročila na schodisko a vošla do kuchyne. Uvarila si čierny čaj, sadla si na širokú obločnicu pod schodami, zabalila sa do červenej kockovanej deky a spod podušky vybrala jej obľúbenú knihu. Tú snáď prečítala už aj desaťkrát, no stále milovala ten pocit keď ju držala v ruke a cítila jej vôňu. Nebola to obyčajná vôňa čerstvo kúpenej knihy, bolo v nej už čosi osobnejšie, cítila v nej spomienky. Čítanie bola ďalšia činnosť ktorá ju dokázala urobiť šťastnejšou.

Takto presedela hodinu. Odložila knihu naspäť pod jednu z podušiek a poskladala deku. Na sebe mala ešte stále čierne bodkované pyžamo a župan, hoci už bolo pol dvanástej. Vstala a išla do kuchyne zaniesť už prázdnu šálku. Dnes sa necítila dobre, ešte stále bola ponorená v myšlienkach včerajšieho večera a na optimizme jej nepridávalo ani to že znovu začalo pršať. Melancholické klopkanie kvapiek dažďa jej pripomínalo samú seba. V každej kvapke videla svoje slzy. Chcela byť ako búrka, ktorá by bez strachu vrhala blesky a dokázala byť silnejšia ako tie kvapky dažďa.

Vyšla hore po schodoch do svojej izby, zostala zabalená v pohodlnom župane, chytila do ruky ceruzku a dokončovala kresbu toho malého dievčatka. V myšlienkach sa jej vynárali pocity z detstva a tak jej bolo dobre. Vtedy bola znovu dievčatkom. Aspoň na chvíľu...


 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár