Sadla som na bicykel a vyrazila som, ale nevedela som kam idem. Zabočila som ako zvyčajne hore dedinou a rozhodla som sa , že po zdolaní dlhočizného kopca sa zveziem ešte väčším na dol a pôjdem do doliny. Bola to chatárska oblasť, kde všetci miestny obyvatelia chodili opekať alebo sa len tak prejsť. Ale dnes bol štvrtok takže som tu úspešne našla samotu.
Rozhodla som sa pre lúčku, ktorá bola dookola obklopená stromami a nebolo na ňu z cesty vidieť. Z ruksaku som vybrala deku. Nebrala by som ju, ale ešte bolo na zemi dosť chladno.
Sadla som si a chrbtom som sa oprela o strom. Najskôr som sa rozhliadla po lúke a všimla som si, že tak trochu vyzerá ako z nejakého filmu...
Otvorila som knihu a začala som dychtivo čítať riadok po riadku. Táto kniha sa mi obzvlášť páčila a držala ma vo svojom deji, pretože potvrdzovala tie mýty o láske, ibaže ja už na ne prestávam veriť. Prinútila ma zamyslieť sa už po niekoľký raz, či to malo zmysel, či som si to len nenamýšľala. A čo si vlastne on myslí? Je tu vôbec možnosť, že by mal rád viac ako kamarátku? ..ach, ako veľmi by som chcela aby tu bol so mnou, aby ma objal a povedal, že ma má rád...
Taká som bola zamyslená, ani som si nevšimla, že sa ku mne blíži neaká postava. Bol to neaký muž, oblečený v pracovnom oblečení , ktoré bolo dosť špinavé. Našťastie nešiel popri mne, ale zabočil predo mnou niekoľko metrov. Určite by si všimol moje líca mokré od sĺz. Ani som nepostrehla kedy mi tie slzy vybehli von z očí. Rýchlo som si ich utrela ak by ešte niekto iný tadiaľto išiel.
Moja intuícia neklamala. O pár minút ku mne prichádzala ďalšia postava. Keďže mi slnko svietilo do tváre nevidela som presne kto to je...rozhodne to bola mladšia postava ako tá pred tým. Začala som znova venovať pozornosť svojej knihe. Akurát som čítala výbornú pasáž, kde sa dvaja hlavný hrdinovia otvorene bavia a veľmi zaujímavým spôsobom si vyznali lásku. Zaujalo ma to. A v tom som zaregistrovala, že tá postava nezabočila ako ten muž pred tým. Ide ku mne. A zrazu som sa lepšie pozrela na ňu a zamrzla som. Bol to on! Kráčal rovno ku mne a široko sa usmieval. Musela som začať robiť väčšie nádychy, aby som ešte náhodou neodpadla. Je možné, že som ho svojimi myšlienkami privolala?
Čo tu robí? ...to jediné mi napadlo. On ako keby mi čítal myšlienky hneď začal hovoriť: „Ahoj, bol som tu neďaleko a všimol som si túto lúku. Uvedomil som si, že som tu ešte nebol a rozhodol som sa ísť sem pozrieť. Potom som tu uvidel teba a zrazu som pochopil tú silu čo sa ma sem snažila dostať. Som rád, že som ju poslúchol.“
Fíha, zrazu hovorí čo si myslí.. doteraz bol tajomný, veľmi nevyspytateľný a nikdy som nevedela čo svojimi pohľadmi myslí. „Ahá“ ..to bolo jediné na čo som sa zmohla.
On si to nevšimol a pokračoval ďalej: „Keď som už začal hovoriť čo si myslím.. chcel by som ti povedať, že sa mi páčiš.“ Mala som pocit ako keby som sa ponorila do knihy, že toto nemôže byť pravda, vyzerá to až príliš ako z filmu. Ba dokonca mi to pripomína úryvok z knihy ktorú čítam, vlastne je to skoro rovnaké. Určite sa mi to iba sníva.
Srdce sa mi asi zastavilo a zrazu som sa iba usmiala, on si to všimol sadol si vedľa mňa a pobozkal ma...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
macicka15516
9. 4.apríla 2009 21:40
priliz nerealne ale dobre
Napíš svoj komentár