Zrazu zazvonilo a ja som sa priam rozbehla na zastávku. Mala som šťastie, že išiel akurát bus. Inak by som musela svojim perfektným spolužiačkam vysvetliť kam idem a prečo, a podobné otázky ktoré som teraz naozaj nepotrebovala. V autobuse som si sadla k oknu na ľavú stranu ako vždy a zase som sa zahľadela na okolie ktoré som videla už tisíc krát.
Zase som sa venovala svojim myšlienkam a uvedomila som si, že nech myslím na čokoľvek skončí to vždy pri ňom. Dočerta, ale veď ja tu hľadám rozptýlenie!
Nakoniec som vzdala boj zo svojimi myšlienkami a rozhodla som sa, že ešte dnes zaujmem definitívne stanovisko a budem sa ho náležite držať.
Vytiahla som papier a ceruzkou som ho predelila na dve časti. Na jednu stranu som spísala toľko dôvodov, koľko mi len papier dovolil. Samozrejme to boli tie čo boli za to aby som mu to jasne dala najavo. A v druhom, čo boli proti tomu aby som mu len čosi povedala, bol len jeden. JE TO JEDNODUCHŠIE! Ale život nie je jednoduchý, ani len trošku. A dokonca ani môj život nie je jednoduchý, práveže v istých momentoch ho mám o čosi ťažší ako moji rovesníci.
Autobus sa blížil k mojej zastávke. Ten papier som stále držala v ruke a po vystúpení z autobusu som naň ďalej civela. Zastavila som sa pri najbližšom odpadkovom koši a najsilnejšie ako som vedela som ho pokrčila a odhodila som ho tam.
Rýchlim krokom som sa rozbehla smerom do Europy. Dúfala som, že tak ako rýchlo kráčam tak aj moje myšlienky a spomienky vyblednú , ba dokonca som dúfal, že si na ne nespomeniem.
Už som sa k nej blížila a moja naivita o tom, že zabudnem na jeho oči a úsmev ma už opustila. Kráčala som popri tej mohutnej budove a sústredene som sledovala okoloidúce autá.
Obzrela som cez presklenú stenu nahor a v tom som zamrzla na mieste ako socha. Sedel tam on s nejakou dievčinou. Bola veľmi pekná a on žiaril šťastím.
..pohoda nestresuj ..pomyslela som si , môže to byť ktokoľvek, jeho sesternica, kamoška ..hocičo. Ibaže v tom sa pobozkali a moje chlácholenie sa mi bolo zrazu na nič. Uvedomila som si, že tam stojím už dosť dlho a mohli by ma zbadať tak som sa pobrala, ani neviem kam. A moje myšlienky mi totálne rozožierali dušu, moje vnútro, jediné čo ma posledných pár dní držalo pri živote.
Stála som na zastávke presne pri tom koši, kde som vyhodila ten papier. Ležal na chodníku presne predo mnou. Môj plán zabudnúť na neho teraz je už istý, či už to chcem alebo nie. Bez ohľadu na to či sa mi to páči, či ma to nebolí..
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár