A včerajšok odišiel. A priveľa vína a piva s ním. sprevádzali ma včerajšou nocou aj vtedy keď som už za tmy a tlmeným smiechom nočných ulíc ktoré ma držali po celú cestu domov v dlaniach kráčala domov. Zachutilo mi pivo a ktovie prečo. Včera v noci bolo v tom bare keď som prišla priveľmi ticho, a keď som odchádzala, priveľmi hlučno. Sedela som odrazu pri stole so skupinkou tajných náckov. A zacítila som svoje predsudky. A možno aby som ich utíšila a možno že sa mi už míňal obsah peňaženky mi zachutilo pivo. V tom hluku nechcela som sa zhovárať, nechcela som cítiť tie pohľady ktoré tajne vyzliekajú. Držala som len pohár v ruke a chlipkala pivo, predstavovala som si že sú moje uši hluché. Aj vtedy keď si barmanka v mojom veku vypýtala občiansky (nedôvera), a keď čapovala, sledovala som jej tuhé kruhy pod očami, vlasy v narýchlom no dokonalom drdole, červené odrasty ktoré kričali že chcú zostať ale čas ich nepustí, kľúčenku čo sa jej hompáľala na krku a zopár kropají potu na čele. Traja ľudia sa medzičasom čapovania rýchlo zakázane vytratili zadným vchodom s pohárom v ruke a kvapkami čohosi v ňom na cigu. A potom len do okna stúpali v tme kúdole dymu. Z jednej strany ma ktosi pozýval na vodku, možno trocha cítil tú nevinnosť s akou som tam prišla, a cítil sa sám. Samota medzi toľkými ľuďmi je na každom rohu. V jednom sa už bozkával pár čo sa zoznámil keď som objednávala prvýkrát. A milióny osudov stretlo sa v jednom bare. A je to zvláštne. Hodím úsmev na barmanku, beriem poháre a cítim pohľad vodkou ponúkaného, trochu možno vplyvom promile dotknutého. Kladiem poháre na stôl, sadám si, a chvíľu po tom čo som obliata vínom vplyvom nešikovného hmatu cudzej ruky to už nezvládam a hodím očkom na toho čo ma pohľadom vyzlieka. Pri vedľajšom stole počuť naivný ženský smiech, akoby odrazu uši dokázali rozoznať skrytý zámer emócie. A on sa dotkne končekov jej prstov. A ona povolí, no v skutočnosti nechce. Dvadsaťkrát si s niekým štrngnem, a sledujem tú masu ľudí ktorá sa zhŕkla odrazu v jednej miestnosti, plná túžob a prázdnoty, ktorú nedávajú najavo, iba keď to už naozaj vrie. Tvárim sa že počúvam povrchné konverzácie, tvárim sa že tu som, no v skutočnosti nie som a len hltám to pivo glg za glgom potešená zmenou po ktorej zatúžili moje chuťové poháriky. Tých, s ktorými som prišla, odrazu trápia celkom iné veci, no vo mne sa nič nezmenilo. Okom ešte zahliadnem týpka čo ma kedysi "prezval" slečna leonardo di capriová a za závesom v tme na plese mi prezradil recept na kúzlo (re)mixu tekutej hrušky a ibalginu či dokonca xanaxu, a /ktovieprečo/ som sa potom ja bez slova vytratila. Chladne ma teraz len pozdraví, a ja sa v duchu zasmejem. Obliekam si vínovo aromatický mokrý sveter a vytrácam sa do dlaní ulíc, ktoré ma už volajú a s obrovskou túžbou čakajú možno viac ako ktosi doma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
15. 11.novembra 2016 16:46
Pre toto nenavštevujem bary.
Napíš svoj komentár