O odpustení, odpúšťaní a vnútornej vyrovnanosti

Rozmýšľala som dnes, či niečo napíšem. Po dlhej dobe. Dlhé dni ktoré som nevnímala, no dnes keď mám čas len si tak sadnúť na posteľ po tom čo som si v celej izbe pozapaľovala sviečky rôznych vôní, na kreslo rozprestrela moju milovanú tmavočervenú deku, ku ktorej sa vždy keď mám ťažké a namáhavé dni, silno pritúlim lebo je taká mäkkučká a keď sa k nej túlim, mám aspoň na chvíľu pocit že zo mňa všetko to čo ma ťaží v tej chvíli opadne, že čosi zahreje moje vnútro. Rána bývajú potom omnoho ťažšie. A tak som sedela. A užívala som si tú vôňu a dotyk tej deky, teraz už nie pokrčenej v posteli, ale na kresle, a ešte aj teraz, keď sa na ňu dívam, roznáša mi tu v izbe neskutočné teplo.
Viete, je mi tak dobre. Tak veľmi dobre. Možno predvianočne dobre. A možno tak skutočne dobre, tak, že to po sviatkoch pevne verím hneď nezmizne a nevytratí sa. Úprimne, neviem čím to je. Možno tým, že som sa opäť raz dokázala vyrovnať sama so sebou. Dokázala sa pozrieť priamo do očí minulosti, a ujasniť si, že jediné čo ma k nej ťahá, boli spomienky. Žiadne pocity čo trvajú dnes, včera. Ale boli tu kedysi, a dnes už nie sú. Cítim tú vyrovnanosť, lebo viem, že na youtube neklikám myšou po tvorbe slovenskej rapovej scény, povedala by som, že ešte tej kvalitnejšej, donekonečna nepočúvam ich metafory, ich slová čo vytvárajú v pesničkách cudzie príbehy, iba vtedy, keď ma niečo trápi. Niečo čo viem že nezmením, aj keď by som tak veľmi chcela. Keď mi niečo chýba, keď chcem niečo veľmi povedať nahlas, no nemôžem. Keď mám na túto tvorbu skrátka chuť.
Odpustila som. V tomto duchu sa nieslo mojich posledných pár mesiacov. Možno preto toľko zatrpknutosti. Zatrpknutosti, prázdnoty. Prázdnoty, ktorú náhle vystriedal dobrý pocit. Pretože, pretože som dokázala nielen zavrieť dvere do minulosti, ale ich aj zamknúť. Otočiť sa vpred a odísť.
Precítila som dnešnú pohodu, viac než len celým telom. Precítila som ju celým svojím Ja. Pozerám sa na sviečky, počúvam klasiku ako

a pri tom píšem týchto pár slov. Teším sa behom troch dní už z tretieho hrnčeka na čaj, kávu, to je jedno, čokoľvek. Nestíham sa čudovať, ako ma mne blízke duše veľmi poznajú. Vedia že nenávidím hmotné darčeky, sľúbia mi že nič nekúpia, a potom nájdem pri bráne ráno jeden hrnček, ďalší mi zazvoní aj rovno s otvorenou náručou darkyne pri dverách a tretí otvorím až pod stromčekom, no súdiac podľa tvaru vianočného papiera... A mňa znova tak hreje pri srdci. Lebo vedia, že som tu vždy pre nich, lebo aj naozaj som, nech sa deje čokoľvek. Aspoň pre nich. Vedia, že ma trápi, že nemôžem zachrániť celý svet. Tak mi ním častokrát sú.
A tak som odpustila.
A tak veľmi mi to pomohlo.
Odpúšťajte. Nie preto, lebo sa to má. Lebo vás to niekto naučil. Odpustenie sa naučiť skutočne nedá. Ten správny čas naň skutočne príde. A stojí za to čakať.
Sú pocity, ktoré v nás zostanú naveky. Samozrejme že sú. Tie ktoré skutočne nevylieči ani čas. Iba ak by sme dokázali zabudnúť na spomienky, tak silné. Na úsmevy, na vône, na dotyky, na udalosti s ktorými sa nám spájajú lavičky v parku, stromy, stĺpy, semafory, pri ktorých sme stáli a čakali. A v hlavách sa nám premietali tak silné predstavy. Dnes by sme mnoho z toho urobili celkom inak. No nejde to. A tak sa učím nevracať sa do minulosti a snažiť sa ju zmeniť. Učím sa jej len jednoducho odpúšťať. Lebo to čo mi kedysi vzala mi dnes vlastne dala, a má to pre mňa zmysel.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu