Stále som fascinovaná tou školou tu. Snažím sa prísť na to, ktorý školský systém je lepší, ale toto to u mňa momentálne vyhráva. Hej, som lenivá. No a čo. Ale minule som čítala taký článok o našom školstve a mali pravdu, že u nás hodnotia za to, kto sa lepšie nabiflí nezmyselné poučky. Tu som sa za tri mesiace neučila ešte nič naspamäť ani proste som nič nečítala s tým cieľom, že si niečo z textu musím zapamätať. Ústne tu neskúšajú. Maximálne nejaké prezentácie. Som v predposlednom ročníku a na matike počítame rovnice s dvoma neznámymi. Keď niečo preberáme u nás v škole na Slovensku, tak na hodine robíme ľahké príklady a na písomke sa objavia samozrejme také, čo som v živote nevidela. Tu je to opačne. Aha písomka – kľudne som si vybrala mobil, slúchatká a počúvala počas písomky hudbu. Pravdupovediac neviem ako si opäť zvyknem na tvrdú realitu našej školy keď sa vrátim domov. Keby som nemusela, asi by som sa ani nevrátila.
Už som si inak myslela, že ma žiadna otázka alebo fakt neprekvapí, ale v piatok som zistila, že som sa mýlila. V jú es ej vás stále niečo prekvapí. Jedna osoba sa ma opýtala, či máme na Slovensku čistiarne. Akože wtf, prečo by sme nemali čistiarne? Dobre nevadí. To bola jedna z tých absurdných otázok ako že či máme na Slovensku melóny. Alebo že či som už videla sneh. Ale aj tak to tu mám celkom rada.
Ďalšia absurdná vec. Pýtali sa ma, či oslavujeme deň vďakyvzdania. Vo štvrtok príde grandma Betty s Billom, to sú takí milí 80tnici, čo majú v dome 3 routre na wifi (áno, presne tak, 3, slovom tri). Doteraz som neprišla na to, načo sú im 3 routre, ale okej. Samozrejme, nevedeli heslo ani na jedno z toho. Pôvodne sme mali mať nejak viac ako 15 ľudí v dome, ale zredukovalo sa to len na 10. A hej, budeme mať moriaka.
A mám 18, wuhuuuuuu, aj keď tu to skoro nič neznamená, ale keď prídem domov, tak konečne pôjdem autom kde chcem. Dúfajme, že som nezabudla šoférovať. Zaujímavé, ako rýchlo každý začal hovoriť: „Now you are 18, you are supposted to do your own decisions.“ Celkom milé prekvapenie to bolo, keď som ráno prišla do školy. Urobili taký nápis, že Happy birthday a v jedálni mi všetci zaspievali, haha. A dostala som veľkého plyšového leva a Mickey Mousa od mojich dvoch spolužiakov a prišiel mi balík s kakaovými rezmi a kinder čokoládou od rodičov. Celkom milé narodeniny to boli. Oslava iného charakteru bude, keď sa vrátim domov (rozumej babka mi odložila vodku z mojich krstín).
A už neviem čo také, prišla som na to, že ľudia z Thajska nevedia vysloviť písmeno r a že čím dlhšie som tu, tým viac sa nechcem vrátiť do školy u nás doma. A že človek môže mať domov kdekoľvek. A že Slovákom chýba sebavedomie. A že keby som mala toľko peňazí, tak by som asi ostala niekde na college v jú es ej, čo by sa samozrejme nepáčilo niektorým ľuďom, ktorých som nechala doma, ale nikdy som si nemyslela, že odísť a nechať všetko len tak by bolo pre mňa také jednoduché.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
2. 2.febuára 2020 20:51
Ja som si furt myslel, že stredné v USA sú plné šikany a násilia.
Napíš svoj komentár