Nechcela som písať tento blog. Nerada píšem blogy, mám potom taký paranoidný pocit, že ľudia do mňa vidia a to nechcem. Ale dnes je taký symbolický deň.
Pomaličky si uvedomujem, že nechať tu na nejaký čas svoj doterajší život a všetkých ľudí čo mám rada a začať na 10 mesiacov nový, nie je až také jednoduché ako som si myslela. Hlavne ak sa niektoré vzťahy zlepšili (neviem či to bude tým, že si niektorí ľudia uvedomili, že fakt idem preč, ale to je jedno). A hlavne s myšlienkou v hlave od mojej mamy, že ak sa vrátim, niektorí ľudia tu už nemusia byť.
-“Mami, ja neprídem ani na Vianoce.“
-“No a čo, veď to sú len Vianoce.“
Hej ona má niekedy zvláštne pripomienky - hovorí, že v tých červených šatách vyzerám ako z filmu pre pamätníkov a zdrbáva ma za to, že miešam puding do protismeru hodinových ručičiek, ale bude mi chýbať. A takisto aj ostatní ľudia, ktorých nejdem teraz menovať, lebo ich je dosť veľa.
Ale vlastne nie o tom som chcela. O 22 dní takto už budem sedieť niekde v Oregone u Debbie a Phila spolu s Carolinou, mojou novou „sestrou“ z Mexika. Teda pokiaľ nezmeškám svoj posledný prestup v Seattli na ktorý mám hodinu a dvadsaťpäť minút, lebo to by som musela spať na letisku, lebo nič ďalšie už v ten deň nejde. A 22. augusta mi začína škola. Možno sa potom ešte ozvem, ak budem mať o čom písať a ak budem mať čas. Najlepšie na tom všetkom je, že mi ešte vôbec nedochádza, že 10 mesiacov nebudem spať vo svojej izbe a vo svojej posteli, ale vždy keď sa ma niekto opýta či sa nebojím, odpovedám - „A čoho?“
zo začiatku to vyzeralo ale hrozne zlé, normálne som sa doľakal a skoro rozplakal !
ale keď ide o toto... jeežíš, ani neviem, či ti závidím alebo čo, ale UŽI SI TO TAM! veď doma sa ešte naspíš aaa... môžem poprosiť o jednu pohľadnicu, všaak?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.