Deň ako každý iný počas skúškového obdobia. S ocom som si odskočila do neďalekého mesta preskúmať knižnicu, zatiaľ čo on mal ísť na schôdzu. Stretla som sa s tetou, dala mi knižky a preukaz a rozdelili sme sa.
Trošku mi trvalo, kým som vôbec knižnicu našla, ale nakoniec sa mi to predsa len podarilo. Čo asi bude robiť 18 ročné dievča, keď vyjde z knižnice, a domov ide zhruba o 2,5 hodiny? No áno, pobehá si po obchodoch. Prešla som ich dosť, no nič ma neoslovilo, akurát sa ozývala moja márnivosť. Veď to poznáte... skriňa plná handier a sťažujeme sa, že nemáme čo nosiť.
Chodenie po obchodoch ma prešlo tak rýchlo, ako prefrčí rýchlik cez našu vlakovú stanicu (keďže tam stojí približne jeden ). Rozhodla som sa teda ísť za ocom, a počkať na neho v teple budovy, kde má tú schôdzu.
Ako som tam tak sedela, pár chlapov čo vyšlo na mňa tak divne zazrelo a ja som si len listovala v časopise.
Po chvíli som sa už aj začala nudiť a nevedela som, čo so sebou.
Zrazu niekto zaklopal. Na okamih som nevedela, čo mám robiť, no tak som sa rozhodla, že otvorím.
Klopanie znelo dosť naliehavo, až priam zúfalo. Keď som otvorila, naskytol sa mi zaujímavý obraz. Oproti sebe stáli dva protiklady - ja - mladé dievča, upravené od hlavy po päty, dokonalý make-up, takmer bezstarostný až znudený pohľad, a ona - žena v rokoch, vlasy rozstrapatené, neupravená, jej pohľad bol veľmi zúfalý. Pýtala si jednu pani, čo sedela v druhej miestnosti.
Tak som sa nachvíľu zahrala na sekretárku a išla som ju zavolať.
Keďže som sedela v miestnosti blízko dverí a tá pani sa s tou ženou rozprávala vo dverách, chtiac-nechtiac som veľa vecí počula.
A tu som zistila, ako strašne som sa "kopla". Žena, ktorá vyzerala ako bezdomovkyňa prosila o pomoc. Bola veľmi zúfalá, rodina sa na ňu vykašľala, nikto ju nechce zamestnať, nemá na nájom ani elektrinu, pritom je to normálna "biela" žena. Keď som počula, z koľkých peňazí musí vyžiť, skoro som spadla zo stoličky a časopis som zovrela tak silno, že som skoro roztrhla stranu.
3500 korún!!! Veď to ani zďaleka nenapĺňa životné minimum... A to táto žena žije s deťmi. Ako hovorila, že ju neuznali za sociálny prípad, a jej deťom platia obedy kuchárky. Pritom sa v nej ozývala hrdosť, ktorá nechcela byť nikomu dlžná.
Na konci povedala len: "Ja už nevládzem..." Pani, ktorú si zavolala ju odporučila na mestský úradu ku primátorovi, a napísať list premiérovi.
Lenže... ja osobne nemám pocit, žeby premiéra zaujímala nejaká žena z východu...
Dúfam, že si nič neurobí, je aj veriaca...
Ako som ju počúvala, napadlo mi, že aj ona ako každý rodič chce dať svojmu dieťaťu všetko, no nemôže. Ja mám takmer všetko, čo si zažiadam, a nie vždy sa za to dostatočne poďakujem, neuvedomujem si totiž vždy, že nie každý ma taký život.
Koľkí ľudia prežívajú od výplaty do výplaty... a nikoho to nezaujíma, každý sa stará sám o seba.
Ani sa nepokúšam povedať, že je to nespravodlivé, lebo tým nič nevyriešim.
Chcela by som pomôcť ľuďom ako je tá pani, lebo ich je veľa a väčšina z nich za to nemôže, pričom sa snažia normálne žiť..... lenže ako? Sama to nedokážem... veď som len študentka..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
cooldjka  29. 1. 2008 00:00
ehm....v krompachoch stoji denne presne 32 vlakov....asi 10 rychlikov..len tak by the way...

inak,pekne fotka v in
Napíš svoj komentár