...chýba mi ako si mi hovorila všetko možné čo ťa napadlo, proste si len tak hromadne vyklápala myšlienky, a občas by z toho boli monológy aj na 15 minút, nebyť toho môjho zlozvyku do všetkého skákať otázkami či obvykle nepotrebnými poznámkami
...chýba mi... vlastne všetko pred čím som tak utekal. teraz by to bolo, aj v tej intenzite, ako úplné nebo... Samozrejme zasa nie naveky, ak by sa tá intenzita po nejakej dobe nezmiernila, tak by som asi zasa začal utekať... Všetko je relatívne, asi, vraj.
Ale fakt, teraz mi to vyslovene chýba, rozprávať sa s tebou je zrazu (zasa) privilégium a príde mi absolútne divné ako som si nevážil že som mal to privilégium prinajhoršom každý druhý deň...
Zvláštne.
A pritom si stále uvedomujem že by to privilégiom byť prestalo.
Ja neviem, takto pre mňa funguje vzácnosť... Si mi vzácna ako nikdy, alebo možno ako prvé dva mesiace čo sme sa poznali...
Ale musím si ťa (znova) zaslúžiť, že? Pochybujem že stačí počkať kým si usporiadaš školu a tak...
...keď ja sa tak strašne bojím že to nedokážem
Závidím ľuďom čo ten pocit nepoznajú. Závidím ti, lebo... si nepamätám že by si niekedy vyzerala že ho poznáš...
Chýbaš.
Veľmi.
Ňuf.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár