Išli sme dosť dlho a ja som celý čas premýšľala o tom čo bude ďalej. Chcela som sa vrátiť domov, no zároveň som sa bála ako to bude keď tam prídem. Premýšľala som či o tom všetkom vedeli aj rodičia a súrodenci a ak nie ako to že nie? A najmä čo bude keď sa vrátim a Greg tam už nebude? Zrazu ma z myšlienok vytrhol hlas:
„Nebojte sa princezná, kontrole povieme že ste moja neter, vaši rodičia umreli a ja vás mám na starosti.“
„Akej kontrole?“
„No predsa tej čo stojí tam pri bráne do mesta“ odpovedal a ukázal mi na stojacich rytierov.
Okolo kontroly sme prešli veľmi ľahko a potom sme vošli do mesta. Nemohla som uveriť vlastným očiam, cítila som sa akoby som sa vrátila v čase. Všetky budovy boli rovnaké, malé domčeky so slamenou strechou. Všade bolo plno roľníkov, ktorý nakupovali na trhu. Všetci mali podobné oblečenie ako ja, no niekde uprostred som našla aj niekoho bohatšieho.
„Ako mám medzi týchto ľudí zapadnúť tak aby ma nepodozrievali?“ opýtala som sa.
„Nebojte sa ja bývam mimo mesta a tam vás naučím čo a ako kým pôjdete von a odôvodnime to tak že smútite“
„Máte to dobre premyslené“
„Počas cesty som to vymyslel“
O chvíľu sme prišli na koniec mesta a išli sme ešte trochu ďalej až sme dorazili na miesto. Prišli sme k menšiemu domčeku, ako inak so slamenou strechou, okolo bola pekná záhradka a za domom les.
„Len počkajte keď vás uvidia ostatný“ povedal .
„Aký ostatný?“ opýtala som sa.
„Dúfam že ste si nemysleli že som jediný ktorý čakal na váš príchod“
„Ale prečo ste čakali na môj príchod?“
„Teraz sa o tom nebudeme rozprávať. Tu majú uši dokonca aj kamene“ zašepkal mi.
„Dobre“ povedala som keď sme zastavili pred domčekom „A koľko vás tu vlastne je?“
„Ani neviem ale dosť veľa“ povedal s potmehúdskym úsmevom.
„No ale veď toto je dosť malý domček aby sa tam zmestilo veľa ľudí“
„Len počkajte až uvidíte ako to vyzerá zvnútra“ žmurkol na mňa.
Pomohol mi zliezť z koča, prešli sme po krátkej cestičke a otvoril mi dvere.
„Vitajte u nás doma“ povedal.
Keď som vošla dovnútra nemohla som uveriť vlastným očiam. Ten maličký domček vyzeral ako obrovská vila.
„Ale veď to nie je možné“ povedala som ohromene „Veď toto je hotový palác“
„To sú čary“ povedal a žmurkol na mňa.
„Ale veď niečo také ako čary neexistuje“
„Ešte stále v to veríte?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.
„Pomaly o tom začínam pochybovať“
„Tak potom vám predstavím ostatných“
„Akých ostatných?“
„Poďme hore a ja vám ich predstavím“
Greg:
Vyšiel som z dverí a nemohol som uveriť vlastným očiam. Táto krajina bola nádherná. Vyzeralo to akoby som sa vrátil v čase o objavil sa v 19. storočí. Predo mnou stál nádherný hrad v ktorom bolo mesto plné života. Okolo sa rozprestieral ten najkrajší les aký som kedy videl. Ohromený som sa otočil okolo svojej vlastnej osi a nemohol som uveriť vlastným očiam.
„Čo je to?“ opýtal som sa.
„To je naša rodná krajina“ povedala mamka s úsmevom na perách.
„Ale veď my pochádzame z tamtej krajiny“
„Mýliš sa,“ povedal otec „tu si sa narodil, no nemohol si tu vyrastať lebo nás poverili starostlivosťou o princeznú. Jej výcvik, ochranu a návrat domov a podobné veci“
„Ale veď to nieje možné“ povedal som.
„Musíš sa s tým zmieriť, lebo to je pravda. Vitaj doma synak“ povedal otec a objal ma okolo pliec jednou rukou a druhou chytil mamku.
„Som šťastná že sme späť“ povedala mamka a pritúlila sa k nemu.
Takto sme stáli hore na kopci a obdivovali náš domov. Ja som celý čas premýšľal či sa niekde tam v tom hrade nenachádza aj Lily.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár