Možno aj vy máte občas potrebu vypísať sa do blogu. Vložiť tam svoje myšlienky, opis toho, čo sa práve okolo vás deje. Je to ľahšie, ako s tým za niekým ísť. Možno je to práve o tých konkrétnych ľuďoch, možno nechcete, aby to niekto z vašich známych vedel, možno len neviete, ako to povedať z očí do očí. Tak sa vypíšete do blogu. Je to ľahšie, keď to nie je dialóg a vy si proste len tak klepete do klávesnice a neobmedzujete sa vo formulácii. Lenže webový portál nie je stroj. Na druhej strane sedia oči, do ktorých sa dívate a všetko im hovoríte. Až na to, že vás nepoznajú. Na začiatku o vás nemusia nič vedieť, možno tak okrem pohlavia. A aj keby čo ja viem vedeli, v ktorom meste bývate alebo koľko máte rokov, čo by to zmenilo? Čo by vám povedalo, že tento blog napísalo 21 ročné dievča z Bratislavy? Nič. Uvedomujete si, že vedia len to, čo im poviete. A že ich to vlastne nezaujíma. Ste len jedny z očí na druhej strane. Prečítajú si a zabudnú. Čokoľvek by ste im napísali, nemalo by to ten efekt, ako keby im to povedal niekto v reáli. (Skúste sa pozrieť na reakcie pod blogmi o tom, ako niekto chcel kedysi spáchať samovraždu. Všetci sa tvária, že to je normálne. Keby im to povedal kamoš, asi by na neho vyleteli, či sa zbláznil a nechceli by tomu uveriť. Čokoľvek znie lepšie, keď vám to o sebe povie cudzí človek na internete. Dobre, trochu preháňam, ale skúste sa nad tým zamyslieť, možno ste už aj vy videli situáciu, kedy bol problém zázračne zľahčený.)
Cítite výhodu v tom, že ste len človek milión a otvoríte sa. Viac alebo menej, priamo alebo v šifrách. Časom, ako komunikujete s očami na druhej strane, nájde sa niekto, kto sa tvári, že vašu situáciu pozná. Alebo sa s ním začnete baviť o úplne povrchných veciach a časom si vypracujete aký taký internetový vzťah a už sa nebojíte písať si aj na vážnejšie témy, to je jedno. Tvrdíte, že internetová komunikácia sa nikdy nevyrovná tej skutočnej, že tých ľudí nepoznáte a oni nepoznajú vás. To je síce pravda, ale... Spôsob je síce odlišný, takže tá internetová komunikácia je vlastne podradná, ale nie je hodnota informácie, ktorú píšete nicku XY niekedy vyššia, ako tá, ktorú poviete kamošom?
Možno aj vy niekedy zareagujete na stav internetového známeho otázkou: "Čo sa deje?" A možno to dokonca robíte častejšie, ako v reáli. Ale to nevadí, lebo váš internetový známy možno aj tak až teraz za celý deň dal niekomu najavo, že sa nemá dobre a napísal si to do stavu. A zrazu sa prichytíte pri tom, ako si píšete interne znejúci stav v dúfaní, že konkrétni ľudia vám naň zareagujú. Ľudia? Neboli to donedávna pre vás len nuly a jednotky? Pár riadkov a občas ako bonus aj avatar, čo by sa mohol podobať na majiteľa? A zrazu túžite po ich pozornosti. A pritom stále tvrdíte, že to nie je, ako s ľuďmi, ktorých aj poznáte.
Lenže, títo ľudia, s ktorými sa údajne nepoznáte, vás už poznajú vcelku dobre. Nemusia vedieť ani vaše reálne meno, ale vedia, či ste single, vedia o vašich depkách, vedia o vašich pikoškách z dovolenky, vedia o rozvode vašich rodičov, vedia o vašich snoch do budúcnosti. A povedali ste im to vy sami. Jedného večera ste sa vrátili zvonku, sadli ste si ešte k počítaču a hneď ste ich informovali o tom, ako sa práve cítite, čo vás trápi a či sa váš minulý problém vyriešil. A oni vás ochotne počúvajú. (Otázkou je, či nie ochotnejšie, ako ľudí zo svojho okolia.)
A ak sa raz budete chcieť stretnúť, dohodnete sa oveľa jednoduchšie, ako by ste sa dohodli s niekým napríklad zo školy, kto je vám sympatický a s kým by ste si zašli von. Stretnete sa a....nebudete sa poznať. Napriek tomu už budete o sebe všetko vedieť.
Sedí to aj na vás?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bonita
8. 8.augusta 2010 18:20
ách prečo je len na tom toľko pravdy, prečo
4
O niečom podobnom, nie presne tohto smeru, som minule písala.
Výstižné. Naozaj. Cítim s tým.
Výstižné. Naozaj. Cítim s tým.
5
Budem sa opakovať s kolegami v komentároch nadomnou, ale perfektne si vystihla ako to je.
Napíš svoj komentár