len vo vnútri to hasne.
Staré pocity stávajú sa minulosťou
a tie nové budúcnosťou.
Ale nikto nevie, či budúcnosť to všetko bude,
alebo len klamný omyl prítomnosť určuje?
Všetko je vo hviezdach
dnes krásne svietiacich,
bez svetla mestského,
len v tme žiariacich.
Tie mušky,
ktoré prvý krát si mi dovolil zazrieť ty,
svätojánske sa im hovorí.
Tú krásu nachystal si mi,
za to vďačná budem vždy.
Tie dve horúce telá sú spojené navždy,
myslia na seba zvierajúc si prsty
a nechcú sa nikdy opustiť.
To je tá pravda, ktorej bojíš sa ja aj ty...
Nevieme s kým budú naše osudy...
Možno JA a TY...
Čím to bolo dnes iné?
Tým, že sa to dialo úplné nečakane?
Bolo to krásne, bolo to milé,
ale tie ...myšlienky...asi klamlivé...
Možno raz my dvaja,
bez zbytočných lží a podrazov,
budeme len jedno srdce a jeden uzol,
až tak prepletaný,
že ti obyčajní by nepochopili
ako sa to medzi nami mení...
Krásne stáva sa krajším,
a bolestné bolestnejším.
Prečo je to tak?
Lebo sa bojíme pravdy,
ktorá mohla by raniť?
Ale prečo sa stále pozerať na ostatných,
na tu ich závisť?
Žime náš príbeh, a nie miešať do nášho príbehu iných,
aby nám to kazili svojimi intrigami!
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
tamvtme
31. 5.mája 2009 00:51
ak máš možnosť prežívať niečo také, nenechaj sa odradiť strachom...
Napíš svoj komentár