Deti Fantázie, kapitola druhá: Nový život(2)

Skrčila som si pod seba nohy.
„Začnite.“ Vyzvala som ho.
„V roku 1980 sa na území istej krajiny robili akési experimenty. Všetko bolo utajované vládou, no po pár rokoch začali informácie unikať. Hovorilo sa o akýchsi výskumoch, kde sa robili pokusy na embryách a novonarodených deťoch. A vraj tieto výskumy financovali aj iné krajiny.“
Zložil si ruky na kufrík, ktorý mal položený na nohách.
„Na tú dobu to boli silné reči, ktoré vláda jednoznačne odmietala ako nemožné. Isté je, že v osemdesiatom deviatom zmizlo niekoľko vedcov, ktorých mená boli spájané s týmito neexistujúcimi výskumami. Odvtedy reči o výskumoch a experimentoch prestali.
V roku 2000 sa na Slovensku začali diať zvláštne veci. Objavili sa deti a mladí ľudia, ktorí disponovali skutočne zvláštnymi schopnosťami.“
Pozrel sa na mňa.
„Videli ste film X-men?“
Prikývla som.
„Takže si zhruba viete predstaviť, o akých schopnostiach hovorím. Každopádne nie sme v americkom filme, ale na Slovensku. Vláda spanikárila, nechcela odhaliť tiene minulosti. Snažila sa to ututlať, aj za cenu likvidácie tých detí. To bola chyba. Deti...hovorím im stále deti, no uvedomte si, že niektoré už mali 20 rokov. Združili sa a nazvali Deťmi Fantázie. Rozhodli sa pre protiútok. Teraz tu zúri akási utajená vojna, pretože vláda sa právom obáva, že tieto informácie by mohli spôsobiť na verejnosti paniku. Napriek všetkému sa teda snaží chrániť civilistov. Deťom Fantázie je to jedno. Majú pocit krivdy, čo sa im uprieť nedá. Zradila ich vlastná krajina, aj blízki ľudia, ktorým verili. Sú teda rozhodnutí vyhrať ten boj, dosiahnuť svoju pomstu bez ohľadu na obete.“

Zavládlo ticho.
„Takže ja som bola jedna z tých náhodných obetí.“ Skonštatovala som.
Opatrne prikývol.
Zahľadela som sa z okna. Cítila som sa tak nejak prázdno. Obete vo vojnách bývajú a koho za to viniť? Ktorú stranu?
„Čo teraz so mnou bude?“
„Dáme vedieť vašim rodičom, že stratená dcéra sa našla a oni si pre vás prídu. Alebo vám odvoz do Žiliny zabezpečíme my.“
Takže som ešte stále bola v Bratislave. Vlastne to bolo logické, keďže sa mi to stalo počas môjho pobytu v tomto meste.
„Nechcem, aby sa to rodičia dozvedeli.“
Janický prekvapene zažmurkal.
„Prosím?“

Zatvorila som oči.
Ako som mu mala vysvetliť niečo, čomu by nechápal? Nemohol by to pochopiť, on to nezažil. Žiť toľký čas mimo spoločnosti, a zabiť každého iného človeka. Zmenilo ma to. A oni...moja rodina...nerozumeli by. Kvôli myšlienkam na nich som sa tam nezbláznila, kvôli nim som chcela prežiť. A teraz som sa k nim nemohla vrátiť. Pochopila som, že najhoršie rany neboli tie fyzické. Najhoršie boli tie, čo mi poničili psychiku, poškriabali dušu a zatvrdili srdce.
Kvôli nim som stratila miesto, na ktoré som patrila.

„Nechcem, aby sa moji rodičia dozvedeli, že som tu a že žijem.“
Otvorila som oči práve vo chvíli, keď si Janický s tým druhým vymenili trochu ustarostené pohľady.
„A čo chcete robiť?“
Pokrútila som hlavou.
„To vôbec netuším.“
Janický si zamyslene pošúchal ukazovákom bradu.
„Možno by sme vám mohli nejak pomôcť...Nie je to náš bežný postup, budem sa musieť porozprávať s nadriadenými. Vy by ste si to však mali ešte poriadne premyslieť.“
Postavil sa.
„Navštívime vás teda zajtra a snáď vyriešime vašu situáciu. Je ešte niečo, čo by sme pre vás mohli spraviť?“
„Áno, priniesť mi moje zbrane.“
K prekvapenému žmurkaniu sa pridala aj spadnutá sánka, ktorá záhadne zmenila pána manažéra na niečo, čo pripomínalo kapra na suchu

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu