Výťah na siedme poschodie

Začalo mrholiť. Nestačilo, že vietor vial ako divý, ešte muselo začať aj mrholiť. Namrzene som sledovala čísla brán. 5...7...9. Konečne. Vybehla som po schodíkoch a skryla sa pod striešku. Mrholenie sa zmenilo na lejak. Fasa. To som si teda vybrala deň.

Na zvončeku som našla správne meno a zazvonila som.
"Áno?" ozval sa dievčenský hlas.
"Čau, to som ja, Jana, prišla som si po tie poznámky."
"Ahoj, no tak poď, bývam na siedmom."
Ozvalo sa tiché zadrnčanie. Strčila som do dverí, dúfajúc, že tu majú výťah, lebo na siedme sa mi teda fakt nechcelo trepať.

A heuréka, výťah tam bol. Stlačila som privolávacie tlačidlo.
Odniekiaľ zhora sa ozvalo otrasné škrípanie a vŕzganie, z ktorého sa mi zježili chĺpky na rukách.
Ale najhoršie bolo dunenie. Hlboké, monotónne dunenie, ktoré mi rezonovalo až kdesi v mozgu. Celá tá kakofónia zvukov mi pripomínala zostup niečoho pradávneho, čo som zobudila.
Možno by som predsa len mohla skúsiť tie schody.
Skôr než som sa stihla rozkývať a vybrať sa ku schodom, výťah sa s cvaknutím zastavil na prízemí.

Odrazu mi bolo hlúpe ísť po schodoch. Bože, veď je to len výťah. Jednoducho starý, opotrebovaný výťah, ktorý postavili ešte kedysi za komančov.
Vošla som dnu a stlačila čudlík číslo sedem. Opäť sa ozvalo to cvaknutie a výťah sa pohol. Nehybne som stála uprostred a čakala som, kedy sa zastaví na siedmom.
Zrazu sa ozval nervy drásajúci škripot a výťah sa s prudkým trhnutím zastavil. Zasekol sa. Medzi piatým a šiestym poschodím.
"Fasa. No to je jednoducho skvelé." povedala som pobavene.
Chcela som povedať pobavene. Namiesto toho to znelo tak nejak priškrtene. Možno až ustráchane.

Otočila som sa k panelu s tlačítkami a stlačila som znova tlačidlo so sedmičkou. Nič sa nestalo. Akurát lampička vo výťahu začala blikať, vydávajúc popritom bzučivý zvuk.
Zzzzzp.Vzzzzp.

Stlačila som ešte niekoľkokrát sedmičku, potom rad radom všetky ostatné. Snáď sa ten výťah umúdri.
Chvíľku som ešte počkala a potom som otvorila ústa, že začnem volať o pomoc.
V tej chvíli niečo spadlo na výťah. Spadlo, a asi z výšky, pretože sa výťah otriasol.
Slová sa mi zasekli v bránici. Pomaly som ústa zatvorila a panikou som ani nedýchala.

Zzzp.Vzzzzzzzp.

Ticho.

Zzp.Zzp.Vzzzzzzp.

Zase ticho.
Práve, keď ma napadlo, že to mohli spadnúť nejaké káble, niečo na kabínke výťahu sa pohlo.
Káble sa nehýbu.
Možno je to opravár a ja krava si tu malujem čertov na stenu. Aj tak som nedokázala zo seba vydať ani hlásku.
Periférne som zazrela nejaký pohyb. Trhla som hlavou tým smerom a skoro som zajačala. Potom som si uvedomila, že sa pozerám do toho malého výťahového zrkadla. Nevedela som, že vyzerám až tak vydesene.
Zrkadlo bolo upevnené presne proti sklenenej tabuli na dverách výťahu, ktorou teraz bolo vidno na časť šiesteho poschodia. Tak odtiaľ asi pochádzal ten pohyb. Alebo som už taká vydesená, že som si ho vymyslela. Poschodie, aspoň tam, kde som dovidela bolo prázdne.

Na kabínke sa zase niečo pohlo a výťah zavŕzgal.
Mihnutie nejakého tieňa na poschodí.
A niečo odrazu prekrylo sklo na kabínke.

Uprela som pohľad pred seba, na stenu výťahu. Nechcela som vidieť ani do zrkadla, ani do skla.
Nádych, výdych.
Ešte stále sa mi to môže snívať.
Vlastne ani neviem, čo som videla. To zrkadlo môže byť pokrivené.
Vzzzzzzzp. Svetlo zhaslo a ja som sa ocitla v úplnej tme.

Zvuky silneli a začali obliehať celú kabínku.

Zanikli až v obrovskom dunivom zahučaní výťahu, ktorý sa uviedol do pohybu. Svetlo sa zaplo a sklenená tabuľa na dverách bola zasa priehľadná.

Keď výťah zastavil na siedmom poschodí, nemyslela som na nič iné, ako odtiaľ vypadnúť. Bola som rozhodnutá vo výťahu zanechať aj všetky spomienky, ktoré sa cesty výťahom týkali.
Otvorila som dvere a z výťahu takmer vybehla.

Ach môj bože.

To čo som videla, rozhodne sen nebol. Mala som zostať vo výťahu.
Za mnou sa ozvalo cvaknutie, ako sa dvere na výťahu zavreli.

Ach môj bože.Ach môj bože.Ach môj-

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu