Už nič nebude také..ako vtedy..

Jediné čo ma vyviedlo z myšlienok bol neutichajúci vietor. Ale ten tu bol vždy, ako malý chlapec som si púštal šarkany a radoval sa z chvíľ ktoré pre mňa teraz tak veľa znamenajú. Jediné čo mi robí spoločnosť je samota. Kývajucé sa topoľe chrliace na mňa kopu výčitiek, sú to jediné čo ma tu víta. Kráčam zlatohnedou lúkou, intuitívne smerujúc k domu. K domu z ktorého som nemal nikdy odísť.

Vojna ma pripravila o všetko. O rodinu, priateľov, o domov. Kým som zabíjal ľudí na fronte, moji rodičia chradli samotou, ktorou výsledkom bola mnou zapríčinená smrť. Ochh.. neprejde dňa keby som si to nevyčítal. Moji priatelia zomreli spolu s mojimi nádejami.

V mieste ktoré pre mňa toľko znamenalo zostali len trosky. Miesto kde som vyrastal sa stalo po toľkých rokoch oázou smútku a večne neutichajúcich spomienok.

Už nemám domov, nemám nič. Stratil som i svoju vieru, ktorá jediná ma držala pri živote...teraz už vieru nepotrebujem, pretože už nemá zmysel žiť..

Už nič nebudé také ako vtedy...už nemá zmysel sa trápiť..

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu