Sedim na trave a hladim na slnko, ktore zapada. V zlatistom tieni oddavam sa samote. Premyslam a snazim sa ukradnut si tuto chvilu pre horsie casy. Spominam, na detstvo, na seba a na zivot. A bojim sa hladiet dalej. Co ak tu takto sedim posledny krat? Co ak uz nikdy neuvidim slnko, nebo a ludi? Sedim a cas nemilosrdne hloda moju mysel. Premyslam o zivote, ktory som nezil.

V tieni hviezd badam strach pred sebou samym. Krvacam z duse i srdca, no kvapky bolesti nik necuje ked dopadnu na zem. Vystieram ruku k nebu a prosim o odpustenie. Prosim o sancu, ktora mi nemoze byt dana.

Svita den, a ja stale sedim. Z poslednych sil hladim na nebo. V kaluzi bolesti umieram pomaly.

Dotkla sa ruka mojho svedomia, a je mi odpustene.

Uz nic nebrani mi v mojej ceste..

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
monya  26. 7. 2007 21:59
treba si vychutnavat kazducky okamzik nasho zivota..
2 
fotka
sakul  26. 7. 2007 22:14
to mi trochu pripomína moju básne "križovatku života" z pred 10 mesiacov
Napíš svoj komentár