„Nakazil si ma!“ kričí Alica len čo vojde do dverí. Sedím v kresle a hrám videohry. Čakal som ju.
„Ahoj, láska,“ usmejem sa na ňu a čakám ďalej.
„Nevrav mi tak, nenávidím ťa!“ stále sa snaží kričať, ale plač je mocnejší. Zvalí sa na podlahu a ticho narieka.
„Alica,“ pohladím ju po vlasoch, ktoré má teraz padnuté do tváre, ,,neľutujem to, Alica, takže ak čakáš ospravedlnenie, nedočkáš sa ho.“ Rozvzlyká sa o niečo viac, pramene vlasov si zahrabne dozadu a pozrie na mňa cez rozmazanú špirálu.
„Prečo si ma nemohol nechať tak?“ pýta sa ma.
„Lebo ťa ľúbim,“ odpovedám bez mihnutia oka.
„Veď práve,“ urazene sa vzpriami a začne pendlovať medzi prednou a zadnou stenou chodby, ,,ľúbiš, ak by nie, všetko mohlo byť úplne inak...“ Úplne ju chápem, no aj tak nič neľutujem. Som šťastný a aj Alica je, hoci sa to teraz pri pohľade na jej roztečené oči nezdá. Len by chcela vedieť či by bola šťastná aj inak, v inom rozpoložení, v inom živote a najmä bezo mňa. Už sa to však nikdy nedozvie, ortieľ je jasný – nakazil som ju svojou láskou a bezo mňa už nebude nič. Žiadna Alica. Žiadne šťastie. Nie, nie som na seba hrdý, ani nemám pocit víťazstva. Jednoducho ma nemrzí, že niekoho konečne milujem.

 Blog
Komentuj
 fotka
norry  26. 10. 2010 10:54
ej Nika, pekne
 fotka
idea  26. 10. 2010 13:14
pekne..len mohlo byt este dlhsie
 fotka
helliumka  26. 10. 2010 19:46
a aj ked nie je liecitelna, ma sa vraj liecit tiez ako ine choroby - v posteli
 fotka
mirkova  27. 10. 2010 09:53
dobrý nápad
 fotka
antifunebracka  3. 3. 2011 18:46
tomu vravim slusna mikropoviedka - jasna, strucna, zrozumitelna, vystizna, uderna, originalna
Napíš svoj komentár