V teplom letnom vánku sme kráčali ruka v ruke dolu kopcom.Nemala som chuť rozprávať sa s ním,stačila mi jeho dlaň.Ako som tak kráčala vedľa neho vo svojom svete,zrazu som chcela objatie."Prosím si objatie" tíško som prosebne zakňučala. Zahľadel sa a ja som ho objala.Nedotkol sa ma,vôbec,tak som mu chytila dlane a položila na moje boky.Chvíľku som tak stála ale moja chuť objímať sa vytratila,tak som ustúpila a v očiach som mu videla niečo,čo tam nikdy nebolo.Po dvoch týždňoch odluky som vedľa seba mala človeka,ktorého som nepoznala.Z mojich myšlienok ma vytrhol otázkou" ideme na električku,či to dáme pešo?". "Na električku,"zamumlala som človekovi,ktorý stál predomnou."Dobre," zahlásil a onedlho sme stáli v električke.Celý čas ako sme sa v nej viezli len hľadel do neznáma,skúmal.Tá odluka urobila svoje,odrazu stáli oproti sebe dvaja neznámi ľudia,ktorí boli kedysi viac než priateľmi.Nerozumela som,kam sa to vytratilo.Vystúpili sme a čakali na autobus,ktorý ho mal odviezť domov. Zvoní mi mobil,zdvihnem,chvíľku preberám s mamou v telefóne môj neskorý príchod,zložím,letmo dám pusu na líce,utečiem na električku..Večer mi príde sms-Nechápem,čo to s tebou je,neviem čo sa s tebou stalo,si mi cudzia a nerozumiem ti.Dobrú noc,zmenený človek.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár