Preto hľadím najprv na hodinky aby som sa uistil, že naozaj nie je neskorý večer, kedy zvyknú mame vyvolávať jej kamarátky zo všetkých kútov Slovenska a trochu prekvapene zdvíham sluchátko.
,,Anooóó," zatiahnem zvedavo, očakávajúc na druhej strane hlas niektorého z mojich známych. Pamätám si ako mi v detstve otec vštepoval, že keď zdvihnem telefón mám sa vždy predstaviť celým menom. Neviem aká bola ich doba, no v našej sa takýmto spôsobom človek pripravoval o drahocenné sekundy bezcieľneho vykecávania s kamarátmi.
,,Dobrý deň," zaznie z druhého konca mne neznámy ženský hlas, vyznievajúci prinajmenšom trochu znudene: ,,som bla bla bla z agentúry bla bla bla, robíme prieskum a bla bla bla, máte chvíľu čas?"
Tradičná dávka zbytočných kecov preletela mojimi ušami a ja som sa zamyslel, či mám na túto brigádničku chvíľku času.
Zhodou okolností som chvíľku času mal a navyše, ak sa jedná o brigádnika, teda v podstate môjho kolegu, vždy mám pochopenie. Obetujem sa teda pre jej plat a stanem sa jedným zo skúmaných respondentov.
,,Áno, áno chvíľočku by som mal," vzdychol som si tónom, ktorým som sa snažil dať najavo, že som si tú chvíľočku našiel naozaj nasilu a len pretože má taký neodolateľný hlas a posadil som sa na posteľ.
,,Koľko máte rokov?" vyhŕkla mechanicky, akoby prehliadnuc moju obetavosť.
Dobrá otázka. Sám netuším. Vždy mám problém si spomenúť na rok v ktorom žijem a na počet rokov ktoré som prežil. Napokon si to ale v hlave usporiadam a akože s prehľadom vyslovujem magických 21.
,,Ako často počúvate cez deň rádio?" pokračuje a ja opäť upadám do zamyslenia. Kedysi to boli aspoň dve cestou do a zo školy a nejaké ďalšie dve v škole počas nudných prednášok. Ale odkedy mám pokazené sluchátka, som takpovediac na sucho. Nechcem ale sklamať svoju novú externú kamarátku a tak zaklamem aspoň jednu hodinu.
,,Teraz vám pustím koláž vytvorenú z niekoľkých skladieb nasledujúcich v rade za sebou a vy mi ich na stupnici od 1 do 4 zhodnotíte, dobre?"
,,Uhm," ozval som sa dosť dementným pazvukom, keďže som práve v hlave usporadúval jej pokyny do zmysluplného sledu.
,,Snažte sa nehodnotiť ich jednotlivo, ale ako hraný celok."
No okej teda. Zvonku ku mne doľahol zvuk rútiaceho sa autobusu číslo 21 a keďže som chcel svoj sluch naplno venovať len tejto koláži skladieb, prebehol som do spálne.
Takmer vzápätí zo sluchátka začala vrieskať rihana a ja som sa mierne odtiahol. Plííís dont stap d mjuzik... zatiaľ to máte za 4, pomyslel som si a započúval sa do nasledujúceho songu, taktiež kvalitne opočúvaného a obohraného všetkými rádiami.
Podišiel som k oknu a zahľadel sa von. Deti behajú po prvom tohtoročnom trávniku... keď už sme pri trávniku, ledva vyrástol a už ho nejaký chuj nedávno kosil. Samozrejme že ráno, samozrejme že ma zobudil...
...Aj džest von fííííl... no robbie williams mierne zdvihol moje záverečné bodovanie
Keď už sme pri deťoch (za domom mám škôlku), tiež by som ich vedel strieľať. Ako keby sa nevedeli baviť potichu, musia vrieskať ako opice. Samozrejme že ráno, samozrejme že ma vždy zobudia...
Šugabejbs som mal rád keď som mal o dva roky menej, no toto je tiež dobre opočúvané, fúúúj... asi som naozaj zástancom alternatívnej hudby.
Hľadím do kúta izby kde tróni fľaša s kolou a dostávam slinu. Táto hudba, momentálne nejaký hip hop v podaní neviem koho, ma za srdce nechytá... snáď to neskončí práve vo chvíli keď bude ten skvelý tmavý mok stekať mojim hrdlom... už - už sa načahujem po nej, keď vtom hudba utíchne a ozve sa opäť ten znudený ženský hlas:
,,Poprosím vaše hodnotenie."
,,Od 1 do 4, pričom najlepšie je jedna?" pýtam sa, nie pretože by som nevedel, ale pretože ešte hľadám slová pre diplomatickú odpoveď. Snáď tá slečna neberie tento rozhovor príliš osobne...
,,Áno," stroho ma informuje a tak pokračujem, s hraným nezáujmom: ,,no pop ma nejak nechytá (akože idem byť vtipný, že zadžoukujeme s mladou a tak...), takže tomu dávam trojku."
,,Oukej, je mi ľúto ale ste nevyhovujúci pre tento rozhovor, musím ho teda ukončiť, dopočutia."
Chvíľu mi trvalo kým som sa spamätal zo šoku a vzápätí som sa rozosmial. Milo nemilá slečna nečakajúc na moju odpoveď zložila sluchátko a ja som zostal sám so svojou kolou, vrieskajúcimi deťmi na dvore a tútkavým tónom zo sluchátka... skvele strávený čas.
Venované Kečovi z hlbokej lásky
Denník
Komentuj
7 komentov k blogu
1
xrumka
26. 4.apríla 2008 00:35
ty tu 21 tusim zakomponujes vsade celkom vtipne opisane..najma to s tou kolou
2
HAHAHAHAAAAAA presne to iste by som spravil s tym rehotom co ty , ale ja by som dal 1/2 mozno by som postupil dalej
4
to som nevedela že aj rádiové prisekumy sú
človek sa snaží, chce pomôcť a nakoniec ho odkúria
človek sa snaží, chce pomôcť a nakoniec ho odkúria
5
paráda.. som nevedela, že vieš tak bohovsky písať, máš aj zbierku svojich dobrodružstiev už na objednávku vo vydavateľstve??
paradox je len ten, že čas na napísanie tohto blogu si isto mal, no nevznikol by, ak by si si vtedy ten čas nenašiel
paradox je len ten, že čas na napísanie tohto blogu si isto mal, no nevznikol by, ak by si si vtedy ten čas nenašiel
7
Krásny blog Fakt som sa pobavila, vydarene napísané, a ten koniec bol fakt... nečakaný Škoda, že nevolali mne... ale to bude asi tým, že nemám pevnú linku Aj tak by som asi dala štvorku
Napíš svoj komentár