Známe heslo sa malo stať realitou hneď nasledujúci deň. Domov sme z volieb dorazili už okolo polnoci a tak sa mi núkalo na spanie viac ako sedem hodín. Samozrejme, že som zaspal až o jednej a tak prebúdzanie na druhý deň (i kvôli predchádzajúcej takmer prebdetej noci) nebolo až také idealistické.
Môj skvelý brat ma odviezol na miesto stretu so zvyškom môjho školského tímu a ja som sa začal rozhliadať po okolí, keďže som potreboval prezliecť rifle a tričko. Nevidel som nič čo by pripomínalo vchod do šatní a tak som sa na ne spýtal akejsi neznámej bežkyne. Tá ma ale dosť nepekne vysmiala a tak som chytil nervy, sadol na obrubník a za všeobecného prekvapenia vyzliekol rifle. Hold, vždy som bol exhibicionista...
Následne som sa stretol so zvyškom partie a obliekol si to hnusné zelené tričko. Pár fotiek a ideme busom na Devín.
Šofér autobusu ako naschvál drtil celú trasu tak možno v rýchlosti 40km/h. Keďže sme chceli byť ušetrení detailov trasy, ktorú budeme za chvíľu bežať, dosť nás to štvalo. Dorazili sme na Devín, nasadili si čipy a zasadli do bufetu. Dvaja z nás si objednali po pive a akoby im to nestačilo, ešte nadávali na nefunkčný gril, keďže dostali mimo iné i chuť na špekáčiky.
Vysedávali sme teda na slniečku a hľadeli na všetkých tých strečujúcich a pobehujúcich pretekárov naokolo. Následne sme zbalili svoje veci do batohov a odovzdali ich môjmu bratovi a mojej Peťke, ktorí nám ich mali dopraviť do cieľa. Záverečná fotka pre našu rektorku, ktorej údajne išlo len o túto fotku, pričom nejaký beh, či naše záverečné časy jej sú ukradnuté. Každopádne pre nás lepšie, aspoň neexistoval predpoklad, že sa od snahy pretrhneme.
Vrámci cikpauzy som si poprial vzájomné šťastie s Peťom (Rav0o) a o chvíľu sme sa už nasilu vtlačili na čelu celého davu.
Nevedno ako, kedy a prečo, zrazu len ktosi začal odpočítavať a za zborového revu sa odštartovalo. Nasledovalo mnoho mnoho mnoho sto metrov kedy sme boli predbiehaní všetkými tými čo mali záujme dosiahnuť nejaké chválitebné časy. Celý spomínaný úvod preteku sme sa držali v štvorčlennom hlúčiku a rehotali na svojej neskutočnej nemohúcnosti. Nutno podotknúť, že jeden z nás (keďže dokopy nás bolo päť) sa utrhol hneď na začiatku a ako jediný zobral tento beh úplne vážne.
Nevedno ako dlho sme sa jokeovali (čítaj džoukovali) na tom ako nás každý prebieha no naraz sa od nás Jožko (jeden so spolužiakov) odpojil a s bojovým boxovaním rukami okolo seba, vyrazil dopredu. Zostali sme teda traja a v naozaj príjemnom tempe sme ukrajovali metríky k cieľu.
Čím ďalej tým menej sme kecali a už len čas od času čosi Kaco (ďalší zo spolužiakov) podotkol a my sme sa z posledných síl chtiac-nechtiac zasmiali. Dokopy sme sa takto držali pokope traja. Ja, spomínaný Kaco a Janči, ktorý už mal v sebe spomínané pivo a ktovie koľko tabaku za celý svoj fajčiarsky život – klobúk dole za jeho celkový výkon.
Pri kameňolome sme stretli krokujúceho Jožka a na chvíľu sa z neho stal navrátilec do tímu. Netrvalo ale dlho a počuli sme z jeho úst len tiché , , chlapci, jebem na to, idem pomalšie, “ a následne zaostal za nami.
Kúsok na to sme minuli prvú občerstvovaciu stanicu s pohárikmi vody. To, že sme sa na ňu vykašlali sa v konečnom dôsledku ukázalo ako chyba.
Ukrajujúc kilometer za kilometrom, sústreďujúc sa na dýchanie a striedanie vyťaženosti jednotlivých svalov na nohách, začali sme si uvedomovať, že to možno dnes dokážeme i bez krokovania.
Slnko nepríjemne žiarilo a kvapky potu striebrili naše tváre. Už sme toho veľa nenahovorili, iba čo Jano sem tam poznamenal niečo o okolo bežiacich dievčenských zadočkoch.
Kilometer číslo osem sa nachádzal pri riviére. Už pred pretekom z autobusu som si ho určil za zlomový bod, ktorý keď dosiahnem, bude jasné, že dobehnem do cieľa... Navyše sa tu prvýkrát za ten dlhý čas v tichu prerušovanom dychčaním a občasným slovom, dvomi niektorých bežcov, zjavili i povzbudzujúci diváci. Hučali, rapkali rapkáčmi a za rohom navyše hral nejaký DíDžej. Trochu sme teda nabrali na energii, ktorá nám začala medzičasom pre neskutočný nedostatok vlahy (rozumej vody) chýbať. Totiž spomínaný napájací čekpojnt kúsok za lomom bol jediným po celej trase, ktorý som si všimol.
Jančimu zazvonil mobil, ktorý vybavil pomerne rýchlo...:
, , Čo je? ... Teraz nemôžem, bežím maratón, neskôr zavolám....“
Opäť sme sa schuti zasmiali a pokračovali do mierneho kopca. Trať bola vlastne vedená jedným z pruhov na štvorprúdovej ceste, na ktorej zvyšných častiach jazdili autá a autobusy. Musím priznať, že mi to dosť liezlo na nervy, no zachoval som si profesionálny prístup a nemenil temp .
Pod mostom Lafranconi nás Kaco nahováral na rýchlejšie tempo a keďže neuspel a my sme nechceli byť jeho brzdou, popriali sme mu GL a zaostali za ním. Futbalista a hokejový rozhodca teda bežali kdesi pred nami, zmorený Jožko kdesi za nami a ja s Jančim v kľudnom tempe, prispôsobenom väčšinovej časti davu, sme smerovali stále bližšie k črtajúcim sa vežičkám Pressburg Burgu.
Posledných 1 600 metrov bolo naozaj náročných. Tá blízkosť cieľa a stúpajúce tempo bežcov snažiacich sa o čo najlepší čas, boli nebezpečné faktory. Ľudí pribúdalo a tak sa nám darilo držať víťaznú morálku. Navyše sme sa začali hecovať i medzi sebou (, , Poďme Janči kurva to už dáme...! “) a keď sme vstupovali do historického centra a v diaľke sa zablysol nápis , , Cieľ“, začali sme predčasne sláviť. Tu som utrpel svoju prvý väčšiu krízu, kedy som z dôvodu premotivovanosti mierne zvýšil tempo, na čo hneď negatívne reagoval celý môj telesný systém (nebol by blog bez slova systém).
Ľudia hučali, tlieskali, kričali a naozaj bolo na mnohých tvárach vidieť akýsi obdiv k nám, bežiacim z posledný síl, posledné metre.
, , Píp, “ ozvalo sa keď som skočil do cieľového koridoru a ja som vedel, že je koniec utrpenia. Nakoniec to dopadlo oveľa lepšie než som čakal. Čas niečo okolo 1:01 a pohľad na mojich najmilších čakajúcich na mňa v cieli.
Moje malé zlato si ma i napriek snáď už ustupujúcej no stále nepríjemnej chorobe a značne prepotenému telu, pritúlilo. Presne pre toto chcem mať svoju lásku v cieli keď dobehnem .
Na záver chcem len podotknúť, že som nekonečne vďačný svojmu telu, že ma nepotopilo a i napriek obrovskému nedostatku spánku i všeobecnej pohody, dorazilo s mojím pyšným egom až do cieľa. Som vďačný i bratovi a drobčaťu za neoceniteľnú tímovú podporu.
A mimochodom, zistil som, že bežať s niekým kto má podobné tempo a podobné pretekárske (ne)úmysly ako ja, je oveľa lepšie, než bežať úplne sám...
Som príjemne unavený a viem, že beztak zničené svalstvo na nohách som pred chvíľou s Redmoonom na ihrisku s futbalkou definitívne dorazil. Zajtra si ale vyberám nútené voľno od školy a budem sa vytešovať z chvíľky voľnosti a dobre odvedenej víkendovej práce...
A či o rok zas? Hmmm... asi radšej nie
Denník
Komentuj
6 komentov k blogu
1
rav0o
5. 4.apríla 2009 18:53
Podla mna pojde s nami este aj Lubos
2
Gratulujem snad ti dake tie absencky odpustia napokon.. a k blogu.. schuti som sa na niektorych miestach zasmiala
4
parádny článoček, držala som ti palce, hlavne keď si išiel okolo Rivieri
5
No musim uznat, ze beh z Devinu bola celkom dobra akcia. Bohuzial som sa na nej zucastnil iba ako povzbudzujuci, ale aspon daco. Kamarat behal aj za nas.
Vidime sa v orechovej potony 10 km o 2 tyzdne.
Vidime sa v orechovej potony 10 km o 2 tyzdne.
6
prečítala som si prvú časť, tak som to už musela dokončiť.
a k téme - ja by som zomrela...normálne že by som tam odkväcla a bolo by po mne. Neznášam beh...
ale zase na druhej strane musí to byť super pocit, prekonať svoje očakávania a dosiahnuť cieľ. Koniec koncov, ten pocit úžasnej únavy bol vždy po športe pre mňa ten najlepší.
A dúfam, že reči profky o uľahčenom skúškovom neboli len bláboly, a ozaj ti to pomohlo
a k téme - ja by som zomrela...normálne že by som tam odkväcla a bolo by po mne. Neznášam beh...
ale zase na druhej strane musí to byť super pocit, prekonať svoje očakávania a dosiahnuť cieľ. Koniec koncov, ten pocit úžasnej únavy bol vždy po športe pre mňa ten najlepší.
A dúfam, že reči profky o uľahčenom skúškovom neboli len bláboly, a ozaj ti to pomohlo
Napíš svoj komentár