MLÁDEŽ NÁŠ ČAS PRIŠIEL, čas naučiť sa niečo od rómov a rýchlo si to osvojiť...

Pohodlne sa usádzam do kresla a v prítmí obývačky upieram unavený pohľad na televíznu obrazovku. Zaznieva zvučka televíznych novín, áno je sedem hodín večer, začína sa celodenný prehľad správ z domova i zo sveta.
Odpíjam s chladného nápoja a sledujem úvodné šoty, aby som vedel či a kedy sa mi oplatí odbiehať do iných izieb.
Prvých pár najhorúcejších a najšokujúcejších správ. Sympatický Paťo dáva niečo o neúrodných pozemkoch pod horami a ja zatiaľ dávam večeru do seba.
,,Prejdime na ďalšiu správu. Rómovia z osady..."
Táto veta vzbudzuje moju maximálnu pozornosť nakoľko som zrejme nie málo zaujatý voči mnohým, priam až väčšine členov rómskeho etnika v našej krajine.
,,žijú v neľudských podmienkach..."
Potláčam hnev pri pohľade na každého jedného z nich. Nie preto, že by som snáď bol rasista ale pretože mám svoje skúsenosti, ktoré mi nijaký samozvaný samaritán z ĽPR (ľudia proti rasizmu) nemôže zobrať.
,,...a tak im mesto odovzdalo nové byty do užívania..."
I keď správy podobného rázu počúvam pomerne často i táto ma vytáča do nepríčetnosti. Síce sám doma, no nadávam odušu niekomu neviditeľnému zodpovednému za toto všetko. Viem že mi to nepomôže a žiaľ ani im neuškodí no po pár minútach sa mi uľaví a môžem sa nad tým triezvejšie zamyslieť.
Mám kamaráta. O mesiac mladší odo mňa. Skončil strednú školu, na rozdiel odo mňa nepokračuje na výške a tak logicky už vyše pol roka pracuje.
Pokúša sa osamostatniť. Je mladý, perspektívny, no finančne nezabezpečený a tak je nútený sporiť si v stavebnom sporení pri neuveriteľných podmienkach, zaručujúcich drahý a predovšetkým zdĺhavý proces. Kým bude mať vlastný byt či nedajbože dom, uplynie ešte pár dlhých mesiacov, možno rokov a kým ho splatí...
O čo to majú ľahšie títo kočovní prisťahovalci z Rumunska (nemyslím všetkých, vysoko si cením a vážim každého pracovitého róma). Pozbúchajú dokopy pár plechov na mieste kde budú všetkým vadiť a skôr či neskôr si ich všimne nejaký kockohlavatý aktivista, napíše do Bruselu a oheň je na streche. A keď je oheň na Slovenskej streche, jednoznačne to znamená, že čoskoro bude aj strecha nad hlavami tých čo si to najmenej zaslúžia.
V čom je lepší ten cigáň, ktorý nič nerobí, maximálne tak niečo kradne od môjho kamaráta ktorý sa dni i noci hrdlačí v špinavej robote? Povedzte mi v čom a ja sa ospravedlním za tento blog a so stiahnutými ušami ho stiahnem z vašich zrakov...

Všeobecne si uvedomujem, že my mladí to nemáme ľahké. Nemyslím teraz, keď väčšinu z nás strešia a šatia rodičia. Myslím o pár rokov až príde čas postaviť sa definitívne na vlastné nohy a pod vlastné strechy.

Mám plán. A zrejme ho aj zrealizujem. O tri roky, kedy predpokladám, že ukončím štúdium na VŠ sa vysťahujem. Vezmem si iba plynový varič a dve košele. Nájdem tri plechy a matrac a dole pod dúbravkou v smere na Malacky, na mieste kde bude o pár rokov stáť nová obytná štvrť Bratislavy si postavím bungalov.
Viem, že pár kamarátov sa ku mne s radosťou pridá. Ručím za to, že do pol roka tam máme postavenú vlastnú verejnosťou odsúdenú osadu. A verte, že toho pol roka v špine mi bude stáť za ten krásny dom čo mi vláda z vašich daní postaví...

,,...pred týždňom sme vám ukázali ako sa rómovia tešili zo svojich nových bytov. Dnes už je realita iná. Dvere, okná i parkety vytrhané a použité ako palivo..."

P.S.- dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a ako biely vajda rozhodne nemienim brániť nikomu z vás v nasťahovaní sa do našej osady. V prípade, že sa vám môj nápad páči, zohľadnite to v komentároch a ja sa vám o pár rokov zaručene ozvem prajem pekný zvyšok mladosti

P.S.- tento blog nemá nikoho urážať ani navádzať k rasovej nenávisti, či násiliu, má slúžiť len a len na zamyslenie sa nad krutou realitou všedných dní

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu