Opäť mi zvonil telefón. Respektíve iba vibroval. Už mi to neustále zvonenie liezlo na nervy, tak som prepla na tichý režim. Zrušila som hovor a napísala SMS. Stálo v nej iba ODCHÁDZAM. Nič viac a nič menej.
Sedela som na lavičke, a v ruke som mala knižku. Čakala som. O hodinu som už konečne sedela v lietadle. Na vedľajšom sedadle sedel nejaký bussinesman, stále sa babral s notebookom. Niektorí ľudia, väčšina ľudí, sa ženie za niečim, čo pre nich v konečnom dôsledku nemá žiadny význam. Potom nikdy nespoznajú ozajstné šťastie. Najprv by sa museli vzdať všetkých zábran, ktoré ich brzdia. Ale oni sa boja, pre nich sú tie zábrany ako bezpečný prístav. Nikdy sa nevydajú na more.
Ale ja som iná. Skúsila som to. Zostala som sama v cudzej krajine, ale nebála som sa. Mala som odvahu odísť a brala som všetko tak, ako to príde. Vzala som ruksak a vyšla von z letiska. Bolo to také neskutočné. Započúvala som sa do zvukov mesta. Mala som pocit, ako by sa mi prihováralo, vítalo ma. Všetko bolo nové, a to som chcela. Chcela som spoznávať, byť slobodná, neviazaná.
Mala som chuť si zakričať, a tak som to spravila.
-SLOBODA!
Nikto mi nerozumel. Musela by som kričať „freedom“. Okoloidúci sa iba na sekundu obzreli, a zase sa starali o svoje životy. Iba jedno dievča sa pri mne pristavilo. Spýtala sa:
-Can you speak Slovak?
Mohla byť vo veku asi ako ja možno o niečo staršia, tak dvadsaťšesť rokov.
-Yes, of course.
Odvetila som s úsmevom. Bolo to zázračné. Prvý človek, ktorého stretnem v Dubline je zo Slovenska. Ako by ma niečo viedlo.
-Ahoj. Čo ťa privádza do Írska? Sloboda?
-Môj sen, nové zážitky. Potrebovala som vypadnúť niekam preč. A na čo by mi bola mladosť, keby že nerobím bláznovstvá?
Tak to prišlo mojim rodičom. A iným zablokovaným ľuďom. Len tak si zmyslieť, že chcem cestovať, to je pre nich nezmyselné a nezrealizovatelné. Vždy musia všetko komplikovať. Za všetkým vidia niečo nenormálne, pokladajú ma za blázna, keď sa rozhodnem uskutočniť svoj sen. Pre nich sú sny len na snívanie. A svoje životy tak zbytočne premárnia. Nikdy neuskutočnia to, po čom naozaj túžia.
-Pekné vykrikovanie na ulici. Si sama sebou. To sa mi páči. Inak by sme sa asi nestretli. Ja som Sofia. Máš vybavené ubytovanie? Hľadám spolubývajúcu. Keďže si moja krajanka, bolo by to super.
Usmiala sa na mňa tým najmilším spôsobom, aký som kedy videla, a ja som nechápala, ako môžem mať také šťastie. Užívala som si každý okamih.
-Jasné, to je od teba neskutočne milé.
Odpovedala som nadšene. Myslela som, že kým si nájdem bývanie, budem musieť nejaký ten čas zostať v hoteli, ale šťastie mi prialo.
Vydali sme sa naprieč uličkami Dublinu. Nemuseli sme ísť ani taxíkom, Sofia bývala blízko. Byt bol síce maličký, ale pekne zariadený. Zložila som si veci, a Sofia mi navrhla, aby sme sa šli prejsť po meste, nech si to tu poobzerám. Stále som nemohla veriť tomu, že som v Írsku, že som stretla Slovenku, a že ma čaká niečo nové, neobyčajné.
2
Môj prvý mesiac v cudzine ubehol celkom rýchlo. Spočiatku som to mala ťažké s angličtinou, ale nakoniec som si zvykla. Bola som rada, že som ju v škole nezanedbávala.
Pomaličky sme sa spoznávali so Sofiou, a ukázala sa ako skvelá spolubývajúca a kamarátka. Keď som niečo potrebovala, nevedela som, čo tu ako chodí, so všetkým mi pomohla. V prvom týždni som si začala hľadať prácu. Chcela by som využiť svoju vyštudovanú žurnalistiku, a začať písať, ale nedarilo sa mi nájsť žiadne miesto. Nakoniec som sa zamestnala v miestnej kaviarni ako čašníčka, a povedala som si, že budem aj naďalej skúšať šťastie, ale momentálne musím aj z niečoho žiť, a platiť nájomné. Nemohla som dovoliť, aby za mňa platila Sofia. Spravila pre mňa už dosť.
Jedného dňa mi Sofia navrhla, že ma zoznámi s jej priateľmi. V klube mala hrať jedna írska kapelka. Tak sme šli, že si užijeme trocha zábavy. Zoznámila ma s Chrisom a s Anne. Chris bol architekt a Anne zdravotná sestrička. Sofia ich spoznala práve v tomto bare.
-Takže ty si taktiež zo Slovenska? –povedal Chris – Rád by som sa tam niekedy pozrel. Vraj máte tiež dobré pivo.
- Tak to ja neviem posúdiť, ja radšej víno, keď už sme pri tom.
Baby mi dali za pravdu. Zhodli sme sa, že pivo je výlučne mužská záležitosť. A nakoniec sme všetci urobili kompromis a skončili pri tequilla sunrise.
- Pripíjam, na nové začiatky, a plnenie snov. Na Michelle.
Povedala Sofia a zdvihla pohár. Chris a Anne sa taktiež pridali.
-Na Michelle.
Všetci sa usmiali.
-Na vás priatelia.
Zdvihla som svoj pohár. V tej chvíli som videla všetko v nádherných farbách. Život už pre mňa viac nebol monotónny a bezfarebný.
Kapela hrala výborne. Chalani vyzerali byť talentovaní. Nebol to typický britský poprock, bolo to iné, zvláštne, ale pútavé. Každý tón do seba perfektne zapadal. Spevák hral za klavírom, ale teraz podišiel k hlavnému mikrofónu aj s gitarou.
-And next song is called Beautiful girl. This is for you.
Povedal a pozrel sa mi do očí. Ťažko sa tomu dalo uveriť.
-To spieva pre teba. Wow.
Povedala Anne s úsmevom a ja som tomu stále nemohla veriť. Pozerala som sa naňho. Pesnička bola krásna a on mal nádherný hlas. Bola to nádherná chvíľa. Nikto mi pred tým nikdy nezaspieval.
-And now, we`d like to have a break. Thank you very much.
Ozval sa potlesk a on zišiel z pódia a zamieril priamo ku mne.
-Môžem ťa pozvať na pohárik?
Usmial sa na mňa a ja som nemohla odmietnuť. Zamierili sme spolu k baru.
-Bol si úžasný. Nádherne spievaš.
-Vďaka. Ja som Ryan. Tú pesničku som ti proste musel venovať, pretože v tej chvíli som zistil, že som ju napísal pre teba.
-Michelle. Veľmi ma teší. Toto pre mňa ešte nikto nespravil. Vidím, že vieš ako na baby.
Ryan. Pekné meno. Páčil sa mi. Chlapec mal vkus. Biela košeľa s úzkou kravatou, rifle, a štýlový čierny klobúk na hlave.
-Ty si cudzinka? Tvoj prízvuk.
-Som zo Slovenska.
-Jasné, raz som bol v Bratislave,mali sme tam koncert. Pekné mesto.
-Ty si odtiaľto?
-Chalani z kapely sú priamo z Dublinu. Ja som taký prisťahovalec z Walesu. Čo ťa priviedlo do Írska?
-Nové zážitky.
-Jednoduchá odpoveď, ale výstižná. Treba si užívať život naplno.
-Presne moja reč. Carpe diem.
-Mám na teba ešte veľa otázok, ale musím už ísť hrať. Čo keby sme spolu strávili ešte nejakú tú minútu, keď dohráme?
-Bola by som rada.
-Tak ja idem, uži si ešte trošku našej amatérskej hudby.
Dopil drink, usmiali sme sa na seba, a odišiel znovu na pódium. Šla som naspäť ku stolu k ostatným.
-Tak sa zdá, že nové známosti nadväzuješ celkom rýchlo. - skonštatovala Sofia a všetci sme sa započúvali do hudby.
Po celý zvyšok koncertu sa pozeral, len na mňa. Padali pohľady a úsmevy, a ja som vedela, že spieva pre mňa.
3
Keď som sa ráno zobudila, zistila som, že posteľ v ktorej sa nachádzam nie je moja. Najprv som bola v šoku, ale povedala som si, že nesmiem panikáriť. Rozmýšľala som.
-Kde som? A čo sa stalo včera v noci?
Vyzerala som hrozne. Snažila som si spomenúť čo sa dialo. Posledné, čo som si pamätala bolo, že som bola s ostatnými v bare. Potom som už mala hmlisto. Poobzerala som sa po izbe. Vyzerala moderne, oproti posteli na stene bola veľká plazma, posteľ bola pohodlná.
Vtom sa otvorili dvere, a ja som si konečne spomenula. Včera som bola s ním, s Ryanom, ale nevedela som, čo sa dialo potom, ako skončil koncert.
-Dobré ránko, -pozdravil ma- poď vedľa,urobil som kávu, a mám muffinky.
-Ja... toto je maximálne trápne, prepáč...ale... nič si nepamätám...
-To je v pohode, neboj, najprv niečo zješ, a potom ti poviem všetko, čo len budeš chcieť.
Bol taký milý, a ja som sa maximálne strápnila. Nechápala som, ako som mohla skončiť uňho doma. Nepoznali sme sa ani dvadsaťštyri hodín. Všetko sa mi v hlave miešalo, a šla mi prasknúť. Musela som to teda riadne prehnať. Ale on bol tak sexy...
-Tak, čo sa včera stalo? - spýtala som sa, keď sme sedeli za stolom.
-V podstate nič. Iba sme sa rozprávali. Tvoji priatelia odišli. A nakoniec si bola tak na mol, že si mi nevedela povedať ani kde bývaš, tak som ťa vzal ku mne a hneď si zaspala. Dúfam, že ti to nevadí.
-Prepáč, prepáč, prepáč... To je také trápne. Fakt by som nemala piť. Ďakujem ti za všetko, je to od teba milé. Môžem ťa na oplátku dnes večer pozvať aspoň na kávu? Teda, ak som sa ti ešte doteraz nezhnusila,čo je celkom pravdepodobné.
-Rád pôjdem, ale iba pod jednou podmienkou. Nepustím ťa domov, pokiaľ nezješ celý ten muffin.
-Ale ja nie som hladná.
-Výhovorky neprijímam. Raňajky sú dôležité.
-Tak dobre.
Povedala som a odhryzla si z mufinu. Bol výborný. Asi by som sa fakt mala naučiť raňajkovať.
Pozoroval ma, a ja som si pripadala krásna. Je to tak. Ten pocit v ženách vyvolávajú muži. V tej chvíli som bola bezchybná, a mala som pocit, že by pre mňa spravil čokoľvek. Keď som odchádzala, zastavil ma pri dverách. Vypýtal si telefónne číslo.
-Ešte sa dohodneme na tej káve, -žmurkol na mňa- poznám jeden fajn podnik.
-Ok,tak ahoj.
Chcela som odísť, ale chytil ma za ruku. Sklonil sa a pobozkal ju. Stále sa mi pozeral do očí. V tej chvíli som si predstavila, že mám na sebe krásne renesančné šaty a predo mnou je galantný muž vo fraku.
-Vidíme sa. - usmial sa a ja som odišla.
4
Hneď ako som prišla domov, tak som skočila do sprchy. Horúca voda pomohla, a ja som sa zase cítila fit. Bola nedeľa, takže som si uvarila čaj, zaliezla pod deku a zobrala si knižku. Tak či tak som ju nedokázala čítať. Stále som musela myslieť na všetko, čo sa udialo poslednú noc. Mala som záujem. Chcela som ho spoznať.
Odložila som knižku a zapla som si hudbu. Hralo mi The Goo Goo Dolls - Iris. Len tak som ležala a počúvala. Zrazu mi pípal telefón. SMS. Písal mi.
-Si nádherná keď spíš.
Odpísala som.
-Sledovanie nie je slušné.
Chvíľu som počkala, a mobil pípal znova.
-Ja sa neriadim spoločenskými normami. Niekedy ma volajú blázon.
-Iba blázon môže stretnúť bláznivú.
-Budem ťa čakať o 17 pred barom, kde sme včera hrali.
-Ok.
Vedela som, že tam prídem. Musela som. Ťahalo ma to k nemu. Neviem prečo. Po jednom pokazenom vzťahu som to nechcela znovu riskovať, ale musela som. Keby som sa stále iba strachovala čo ako dopadne, nič by som nezažila. Musela som do toho skočiť a neobzerať sa. A či už budem mať šťastie, alebo ma čaká len sklamanie, na tom nezáleží. Skočím a uvidím. Ten pád bude skvelý. Je jedno či sa vynorím. Bude to stáť za to.
Videla som ho už zdialky. Čakal na mňa. Prišla som k nemu, a nastúpili sme do jeho auta.
-Je tu jedna dobrá kaviareň. Bude sa ti tam páčiť. Teda aspoň dúfam, že bláznivej sa páči to čo bláznovi.
-Ja neviem, ale môžme to otestovať. Čo máš v prehrávači?
-Muse.
-Môže byť.
-Takže budeme všetko posudzovať podľa hudby? Keď áno, tak by som ti rád zahral jednu skladbu. Dnes som celý deň skladal, pretože som včera večer stretol múzu mojich snov.
-Rada si vypočujem všetky slová, ktoré ti múza pošepkala.
O chvíľu už sme parkovali na rohu ulice. V kaviarni bolo fakt príjemne a taký výber káv a čokolád som ešte v živote nevidela. Skončila som klasicky pri latté.
-Prečo si mi venoval pesničku?
-Musel som. Nemohol som ťa prehliadnuť. Možno to je pre niekoho hlúpe, ale bol to šiesty zmysel. Asi ho nemajú len ženy.
-Chcem ťa spoznať.
-Poznáme sa. Odjakživa.
-Ako vieš?
-Takto...
Rukou ma jemne hladil po tvári a nahol sa ku mne bližšie. Celkom blízko, neodolateľne blízko. Cítila som jeho dych. Srdce mi rýchlo pulzovalo. Neverila som, že to ešte niekedy zažijem, ale bolo to tu. Letmo sa ma dotkol perami. V tej chvíli nič iné neexistovalo. Iba my. Dve duše, ktoré sa našli. Verila som tomu. Verila som v lásku.
5
Ráno som sa opäť zobudila v jeho posteli, ale tentoraz som presne vedela, kde som. Ryan ležal vedľa mňa a pozeral sa na mňa.
-Zase si ma sledoval?
-Nemohol som odolať.
-No, ani ja nemôžem odolať pohľadu na tvoju sexi hruď.
-Tak poď bližšie.
Bola to neuveriteľná noc, a ešte lepšie ráno. Všetko bolo také krásne. Človek by čakal, len na to, kedy sa to pokazí, ale to som ja nechcela. Užívala som si každú chvíľu.
-Páči sa mi to. Vieš, že som ťa asi mala stretnúť? Podla mňa náhody nejestvujú.
-Ak náhodou náhody existujú, tak to, že som ťa stretol bola ta najlepšia náhoda v mojom živote.
-Keď to náhodou vravíš, nikdy som sa necítila lepšie. Nuž, ale musím o chvíľu ísť do práce, môžem skočiť u teba ešte do sprchy?
-Jedine, že tam pôjdem s tebou.
Jasné, že to tak malo byť, horúca voda a Ryanovo sexy telo.
6
Na druhý mesiac sa mi ozvali z jedného časopisu. Tešila som sa, mala som ísť na pohovor. Bola som síce nervózna, ale vravela som si, že najlepšie bude ak budem prirodzená. Zabralo to, vzali ma. V ten večer sme šli všetci oslavovať. A kam? Do n8šho baru, ako inak. Ryan tentoraz nehral, sedel vedľa mňa. Prežívala som tie najkrašie dni v živote.
-Sofia? Bude ti vadiť, ak ti ukradnem spolubývajúcu? - spýtal sa Ryan.
Bolo to ďaľšie prekvapenie. Chcel aby som sa k nemu presťahovala. Boli sme spolu síce iba mesiac, ale cítili sme to tak. Jasné, že som povedala áno. Každé ráno sa pri ňom zobúdzať bude krásne. Ak by som bola imelo, tak by som sa okolo neho obmotala, že by ma nikto nedokázal od neho odtrhnúť. Nemuseli by sme sa bozkávať ani pod ním. Splývali by sme. Ako teraz naše duše.
Boli sme kompletní. Nič nám nechýbalo, žiadny kúsok. Všetko bolo, ako malo byť. Povedala som áno. Budem uňho bývať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár