Prišlo ráno. Z mäkkých perín hotela sa mi ani náhodou nechcelo odísť. No musela som. Obliekla som si bledé rifle, saténovú blúzku a vybrala som sa do mojej novej práce. To by mi snáď nikto neuveril, že počas dovolenky ešte aj pracujem! Ale ja to proste robím rada. Ešte k tomu je to kvetinárstvo a kvety proste milujem. Je to dokonca kvetinárstvo mojej kamarátky, preto tam idem ešte radšej. Včera večer, keď som prišla do hotela mi volala. Videla ma vychádzať z tej malej kaviarničky. Bola veľmi prekvapená keď zistila že práve tu dovolenkujem. Rozprávali sme sa asi hodinu. Vravela mi ako sa má, že má toho strašne veľa, že pracuje v kvetinárstve... po našom dlhom rozhovore mi prišlo na um že by som jej mohla pomôcť. Hneď na to som jej zavolala naspäť, že by som jej prišla pomôcť. Suzan, tak sa volá, najprv nechcela, že ma nebude otravovať počas dovolenky, ale po dlhom prehováraní to pripustila.

Chodník pred hotelom bol sčasti zasnežený. Pomalým krokom, aby som sa nešmykľa, som sa po ňom vybrala rovno do centra mesta. Zastavila som sa v malom obchode pri mestskej radnici. Prinútil ma tak hlad, po božskej punčke v kaviarni, som už totiž nič nejedla. Kúpila som si syrovú bagetu a veľkú čokoládu.

Bolo presne 8:59. Pred kvetinárstvom ma už čakala Suzan. Otvárala o devietej. Po našom kamarátskom objatí, sme vošli dnu. Bolo to tam naozaj nádherné. kvety, dekorácie, sošky...hotové kráľovstvo! Chvíľu sme sa rozprávali a vyjedali čokoládu. Prišiel prvý zákazník. Vypýtal si tridsať krvavočervených ruží pre svoju priateľku a spokojne odišiel. Všimla som si Suzanin zasnený pohľad. S úsmevom som sa jej spýtala či sa jej páčil. Ona sa na mňa s prekvapeným výrazom pozrela a povedala že ona takých nie je. No vlastne ani ja. Bol to totiž mohutný a holohlavý. Suzan mi jej pohľad vysvetlila. Povedala že by chcela dostať od niekoho také krásne ruže. So smiechom som jej povedala že jej ich kúpim ak chce. Po chvíli "vtipkovania", sa ma nečakane spýtala či niekoho mám. Odpovedala som jej otázkou : "a ty?" a so zahľadeným pohľadom som dodala, že ja nie. Vlastne som sa jej to ani nemusela pýtať pretože som to pochopila už s jej zasneného pohľadu.

Do záverečnej zostávali už len hodina. V návale práce, večných rozhovorov a obsluhovania desiatok zákazníkov, sme si vôbec nevšimli ako ten čas letí.

Bolo pol šiestej. So Suzan sme išli do kaviarne. Samozrejme že do tej malej na rohu ulice. Suzan ju veľmi dobre poznala, pretože aj ona tam rada chodievala. Tiež sa tam cítila tak dobre ako aj ja. Dali sme si teplé vanilkové kapučíno a samozrajme punčový rez. Ako sme tak pili kapučíno, vošiel do kaviarne sympatický mladý muž. Keďže kaviareň bola malá a voľné ostalo už len jedno miesto sadol si tesne vedľa nášho stola. So Suzan sme sa na seba usmiali a s očakávaním sme naňho nenápadne pokukovali. Samozrejme že sa na neho nedalo pokukovať len tak nenápadne, takže dosť rýchlo si nás všimol a usmial. Srdce sa mi rozbúšilo ale nebola som si istá na ktorú sa vlastne usmial. V kútiku duše som dúfala že na mňa.

Asi po dvadsiatich minútach pokukovania a usmievania sa, sme so Suzan zaplatili a s vierou že ho ešte niekedy uvidíme sme odišli. Boli sme proste unavené. Pred kaviarňou sme sa rozlúčili a vybrali sme sa každá svojou cestou. Na moje veľké prekvapenie hneď za nami odišiel aj ON. Suzan ho už nevidela, bola príliš ďaleko, ale ja som sa obzrela a uvidela som to.. Ten úsmev, znovu sa usmial, ale bolo to oveľa krajšie ako hociktoré usmiatie v kaviarni. Vychádzalo rovno zo srdca...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár