Po večeri, ako tak všetci sedeli v obývačke muž vytiahol peňaženku a z nej nový občiansky preukaz. Bol si ho dnes vybaviť, tak im ho chcel ukázať, no kvalita fotky bola hrozná. Žena s jednou dcérou sa zasmiala, že to vyzerá, ako by sa stratil a o 20 rokov vrátil. Bolo to len obyčajné prirovnanie, nik tomu neprikladal žiadny význam, až kým...
O pár rokov
Idem na pole, dobre? Vrátim sa večer. Ahoj, povedal jedného dňa Štefan svojej žene a zavrel za sebou dvere. Verila mu. Prečo by aj nie? Prečo by sa nemal vrátiť? Kam by išiel? Nerozmýšľala nad tým, proste ďalej robila svoju robotu. No Štefan sa nevrátil. Čakala, celý večer sedela pri okne a pozerala do tmy. Nikde sa nič nemihlo. Nepočula kroky, nepočula zavŕzganie dverí, necítila závan chladného vzduchu priviateho z von otvorením dverí, nepočula jeho hlas, ako ju zdraví. Nič... Ticho, samota. Deti boli už veľké, bývala tam iba s manželom. Asi do polnoci sedela pri okne a čakala, no nič sa nedialo. Potom odišla spať. Dúfala, že ráno, keď sa zobudí, tam Štefan bude, alebo že príde na obed. No nič. Nevrátil sa.
Zuzana má...no nedá sa povedať, že má ťažký život, ale nemá to ľahké. Bez muža, s troma deťmi, ale našťastie už dospelými. Sama vo veľkom dome, kde jej každý kút pripomínal Štefana. Musela sa odsťahovať. Putovala po Slovensku, raz žila s Mirom, raz s Jožom... Chcela lásku, chcela nehu. No nebola jej dopriata. Tých mužov mala rada, no nebol to jej Štefan. Jej rytier, jej kráľ.
O 20 rokov
Jedného zimného večera sedela Zuzana pri kuchynskom okne v dome svojej najmladšej dcéry a štrikovala. Vonku sa stmieval a snežilo. Pozrela sa na kalendár za sebou a uvidela ten dátum. Dnes je to presne 20rokov, čo sa Štefan stratil. Neverila, že ušiel, alebo že sa mu niečo stalo. Myslela, že to nechtiac spôsobila ona s dcérou tými slovami "to vyzerá, ako by sa stratil a o 20 rokov vrátil". Znelo to trochu absurdne, ale slová majú veľkú moc. Preto s nimi musíme narábať opatrne. Ale ja som to neurobila naschvál, to nie, vravela si cez slzy. Dúfala, celé tie roky dúfala, že sa Štefan o 20 rokov vráti. A dnes, dnes je ten deň, kedy sa to ukáže. Kedy vyjde najavo, či sa jej nádej splní alebo nie.
Zrazu začula z vonku spev. Začudovala sa. Nie je predsa žiadny sviatok, ani žiadny zápas, prečo by niekto spieval? Lenže v tom začula slová. Čierne oči, choďte spať, bo musíte ráno vstať... Zasekla sa, srdce jej vynechalo jeden úder. Tú pesničku Štefan spieval vždy, keď sa večer vracal z roboty. Zahodila ihlice a vlnu, z vešiaka schytila bundu a vybehla von. Bežala na cestu a tam už počula spev silnejšie. Kráčala za hlasom a vtom spoza zákruty vyšla postava. Nevidela presne, kto to je, lebo už bola takmer tma. Ale cítila, srdcom cítila, že...že to je on. Alebo len chcela?
Tie posledné minúty, posledné kroky, ktoré ich delili, boli neznesiteľné. Srdce jej tĺklo zarovno s krokmi, jeden úder srdca, jeden krok. Bol to Štefan, bol to on! ! zajasalo jej vnútro, keď ho spoznala. Bol šedivý a trochu strhaný, ale bol to on. Usmial sa na ňu, spoznal ju.
"Vrátil som sa domov, " odvetil s úsmevom a pohladil ju po líci.
"Ako si ma našiel? " opýtala sa.
"No, vrátil som sa domov, ale náš dom bol iný, a ty si tam nebola. Prečo? Terajšia majiteľka domu mi povedala, že bývaš tu."
"Nemohla som v dome vydržať po tom ako si zmizol. Všade som ťa videla. Musela som ísť preč."
"Zmizol? Kam zmizol? Však som sa vrátil, " odvetil zmätene.
"Áno, vrátil. teraz."
Ruka na jej lící sa zasekla, pohladil ju, ale zacítil vrásky, viac vrások. "Aký je rok? " opýtal sa šokovane.
"2011."
"Čože? ! Ako...ako je to možné? "
"Asi...asi sa splnilo to čo sme vraveli pri pohľade na tvoju fotku. Akoby si sa stratil a o 20 rokov vrátil."
"Slová majú naozaj silnú moc. Ale teraz som späť, som opäť s tebou, " usmial sa na Zuzanu a objal ju. Chytil ju rukou okolo pliec a vykročili k domu.
Skutočný príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
shelia
10. 11.novembra 2009 18:45
wau
2
no..neviem neviem ci by som bola az taka nadsena keby mi muz len tak zmizol na 20 rokov a potom sa vratil...ze vitaj zlatko..co si mi doniesol???
4
hmm tak pri tom, že jej rytier, jej kráľ som mala až zimomriavky... A toho sa bojím asi najviac, samoty. To nie je najlepší spoločník pre nikoho. Ale inak veľmi pekne spracovaná myšlienka. Jedno šťastie, že osud si všetky naše slová neberie tak k srdcu.
5
"...slová majú veľkú moc. Preto s nimi musíme narábať opatrne." to je pravda a tvoj príbeh to pridaním hyperboly pekne vystihuje.
6
nech všetci čerti odnesú...myslím že by sa to nestal
slová majú veľkú moc a veľakrát si to neuvedomujeme
slová majú veľkú moc a veľakrát si to neuvedomujeme
Napíš svoj komentár