"A fakt už musíš?" opýtal sa s miernym zúfalstvom ...
"Áno. Už sú tu rodičia." posledný krát som ho silno stisla a vdýchla jeho vôňu.Odtiahla som sa od neho.
"Ahoj."
"Ahoj ... Čááu!" rozlúčil sa. Odchádzala som od bazéna ... Mali sme tu týždenný pobyt a s ním som bola len 2 dni. Posledný krát som sa obzrela. Pozeral sa. Usmiala som sa a pridala som do kroku. Snažila som sa potlačiť slzy ale nepodarilo sa mi to. Pár sa mi skotúľal po opálenej tvári. Rýchlo som ich zotrela chrbom ruky a smrkla som. Pobehla som do auta. Hneď ako som nasadla vyrazili sme preč. Domov. Preč od neho. 150 kilometrov. Do uší som si dala sluchátka a pustila som si smutné pesničky. Znovu sa mi chcelo plakať.. za posledné 4 dni som sa pre neho naplakala viac ako za posledných 7 mesiacov... Spomílala som na jeho objatia ... toľko krát sme sa stisli... Spomínala som na to ako som sa v tom bazéne nudila a ako za mnou prišiel a povedal :
"Asi sa bavíš tak ako ja čo ??? " usmiala som sa ...
Zvyšok cesty som viac menej prespala alebo preplakala...
Doma so sa vybalila. Dovolila som si 1 spomienku...
Sedela som na kraji bazénua on sa šiel prejsť .... Trvalo mu asi 10 minút kým sa odvážil prejsť až ku mne ....
" Mohol by som ťa požiadať o 1 láskavosť ?" čupol si ku mne a ja som sa otočila.
"No?"
"Mohol by som prosím dostať tvoj Facebook?"
---povedala som mu meno---
" A nájdem ťa ?"
"Áno" povedala som mu s úsmevom.
" Dobre...ďakujem ti veľmi pekne"
"nemáš za čo." usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.Išiel si sadnúť späť na svoju plavčíčsku stoličku .... Usmiala som sa ... Bol taký pekný. Celá som sa z toho triasla.
---
Po tvári mi začali tiecť slzy.Zúrivo som si ich zotrela. Obliekla som si legíny s tričkoa obula som si svojetopánky na behanie. Do uší som si dala sluchátka a vypeckovala som si hudbu. Vybehla som z bytu. Bežala som najskôr pomenši ale potom naplno. Hlasno som dýchala.Po chvíli mi začal po tele stekať pot. Len som sa pousmiala a bežala som ďalej. Z hlasnej hudby ma už boleli uši. Cítila som ako sa mi napínajú svaly. Cítila som vietor. A jeho vôňu. Zastala som. Pokrútila som hlavou a znovu som sa naplno rozbehla. Už som bola na lúke. Bol to celkom slušný kopec no neprestávala som. Bola som poháňaná túžbou. Túžbou na neho zabudnúť. Aspoň som si to nahovárala. Vybehla som až hore. V hlave som videla záblesky spomienok. Tu hore neboli žiadny ľudia. Sadla som si na zem,vytrhla som si sluchátka z uší, kolená som si pritiahla k brade a rozvzlykala som sa. Mala som plnú hlavu neho. Bol taký pekný. Síce nie topmodel ale bola som do neho zbláznená tak nenormálne že som to nechápala. Bola som s ním len 2 dni...Horúce slzy mi stekali po tvári a dopadali na legíny. ďalšia spomienka z dnešného rána keď sme sa lúčili :
"Budeš tu pracovať aj nabudúci rok?"
"Áno." usmiala som sa naňho.
"Mame sa tu veľmi páčilo. Asi prídeme znovu."
"Áno? Super ! a nieže neprídeš !"
..
"Koľko máš rokov ?"
" Ak prídem na budúci rok tak to už budem mať 15."
"Dobre. Teším sa. Ja mám 19."
"Nevyzeráš"
"Tak dík"
"Aspoň budeš večne mladý." usmiali sme sa na seba... tak dobre som si s ním rozumela. A poznala som ho len chvíľu. Bola som od neho taká maličká...Hlavu som mala vo výške jeho pŕs. Cez červené tričko s nápisom plavčík som si všimla, že mu stoja bradavky. Pousmiala som sa.
---
Hasno som vzlykla.
"Krista! Prestaň už na neho myslieť. On má svoj život... Zatiaľ čo ty si preč on si pýta Facebooky od iných báb! On má svoj život a ty svoj !" jačala som do seba v mojej hlave. Ale nejaká časť vo mne si spomenula na to posledné ojatie.
Plakala som za ním ešte asi pol hodinu a uspokojovala som sa myšlienkou, že má nájde na FB. Potom som zbehla dolu z kopca a domov. Moje srdce je zlomené. Nespravil to naschvál. Uvedomila som si ako mi dosral život. Mohol to byť len sexy plavčík. No nie ... on je .. ani neviem ako tento náš vztah pomenovať ...No aj tak by som tie 2 dni za nič nevymenila a nikdy na ne nezabudnem. Vždy ho budem mať rada.
PS.: (Nie som žiadna mokrá 14 tak to prosím neodsudzujte napr ako.. " OMG .. čo tá môže vedieť o láske a pod...)
Toto sa naozaj stalo ale nebudem tu uvádzať mená a ani názov kúpaliska ....
Vďaka
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár