V určítých situáciách sa človek pýta sám seba ,,Som normálny?", ale len zriedkavo si na to odpovie. Pre istotu. Ja sa to seba pýtam často. Ešte stále ma mnohý ľudia berú ako poslušného anjelika. Ale ja mám svätožiaru nad hlavou preto, lebo mi ju napichli rohy... No povedzte sami... Kto by sa dokázal pohádať s kamarátom o pohlavý plyšového psa alebo bojovať s dreveným mečom a lopúchom na hlave? Ato nie je ani zďaleka všetko....
Čo by ste povedali na také nezákonné vkročenie na vojenské letisko na bycikloch, počas tréningových letov? to asi nie je tak celkom na hranici normálnosti. Ale na svoju obhajobu musím povedať, že značku zakazujúcu vstup sme museli hľadať- inak ani to nie je v pohode keď človek hľadá značku a keď ju nájde tak si ide spokojne ďalej- a keď sme ju konečne našli, bolá celá zhrdzavená a dalo sa prečítať iba toto: ,, UP VO KÝ AKÁZANÝ"
A čo by ste povedali na také kohútie bitky na lúke o rozlohe 5x5 metrov štvorcových a z toho 5x5 metrov štvorcových bola pŕhľava? toto sa už normálnosti fakt vymiká. No, ale pekne sme sa v nej vyváľali a teraz aspoň spokojne spíme s vedomím že už reumu mať nebudeme.
Normálny človek by toto asi nikdy nespravil- teda, vždy sa nájdu výnimky ale... Niekedy mám pocit, že by to chcelo cvokára. No a preto musím s poľutovaním -veľkou radosťou- skonštatovať že hold ja nie som normálny človek. Ale to snáď nevadí, či?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár