Bolo to to strašne horúce leto pred dvoma rokmi, kedy sa teploty v Bratislave šplhali k 40tke. Boli to moje prvé bratislavské prázdniny, na ktoré som sa tak neskutočne tešila, že som z odovzdávania vysvedčení na konci roka odišla skôr, len aby som stihla autobus. Pár dní po mojom príchode sa stala vec nečakaná a veľmi nepríjemná - dozvedela som sa, že môj ujo, ktorý v Bratislave už dlho žije, dvakrát upadol do bezvedomia. Nik nevedel prečo, mal predsa len niečo po tridsiadke, mladý chlap, no nanešťastie, už pár rokov má diabetes I. Tak sme sa, a neomylne, domnievali, že to má niečo spoločné s touto chorobou, keďže právom sa jej hovorí zákerná.
Keď ujo druhýkrát v robote odpadol, zavolali mu záchranku. Tá ho rovno previedla do ružinovskej nemocnice, kde si ho nechali na pozorovanie. Po troch dňoch sa ho rozhodli previesť do nemocnice na Mickiewitzovej, kde mal po známosti vybavenú magnetickú rezonanciu. Na tej sa odhalila pravá príčina - dôsledkom cukrovky, ktorá nepriaznivo pôsobí na cievy - sa mu v mozgu zúžila cievka, ktorá spôsobovala odpadávanie. Ak by sa s tým nič nerobilo, hrozilo, že cievka praskne a môj mladý ujo mohol aj zomrieť.
Nastalo teda čakanie na operáciu, ktorá sa mala vykonať na Kramároch. Môj ujo ležal ešte stále na neurologickom oddelení na Mickiewitzovej, tak sme sa s Marošom rozhodli, že ho prídeme navštíviť, keď už to konečne bolo možné.
Aj napriek tomu, že bol slnečný letný deň, aj napriek tomu, že tam bola kopa ľudí, neurologické oddelenie vyzeralo hrozne. Pochmúrne a trpko. Ešte aj ten známy dezinfekčný pach nemocnice. Konečne sme našli ujovu izbu. Bola dlhá a úzka, ujo mal posteľ pri okne a pred ním, pri dverách bola posteľ ďalšia, v ktorej ležal sporo odetý, len plachtou prikrytý človek vo veku môjho uja. Samozrejme, pozdravili sme sa mu a on slušne odzdravil, aj napriek tomu, že ho to evidentne stálo veľa síl, pretože mal obviazanú hlavu a obväz zachytený aj pod bradou.
My s ujom sme sa vybrali na krátku vychádzku a ja som sa so záujmom spýtala, čo je tomu pánovi na druhej posteli. Môj ujo povedal, že jeho diagnóza je nezvratná - skleróza multiplex v pokročilom štádiu. Viac som sa nepýtala.
Po návštevných hodinách sme sa s ujom vrátili na jeho izbu. Ten pán podriemkaval, neuvedomil si, že plachta mu skĺzla z bokov a my sme uvideli - plienku. Na dospelom človeku to pôsobilo zvláštne, až kým sme si neuvedomili, že on je vlastne úplne bezmocný, nevládny a odkázaný na druhých. Medzitým sa zobudil a plachtu si okamžite, aj keď pomalým pohybom napravil.
Ujo si poodkladal nakúpené časopisy a krížovky a nastal náš čas odchodu. Rozlúčili sme sa s ním s tým, že do operácie sa ešte určite uvidíme a otočili sme sa smerom k dverám. Prechádzali sme samozrejme aj okolo postele neznámeho pána a keďže bol hore, pozdravili sme sa mu, že dovidenia.
A vtedy sa to stalo. Aj napriek tomu, že mal hlavu celú v obväzoch, usmial sa na nás a jemným, tichým, pokojným a milým hlasom povedal: "Ďakujem vám za návštevu. Dovidenia. Pekný deň vám želám." Aj napriek tomu, že sa toho až tak veľa nestalo, von z izby som vyšla s plačom. Dojalo ma, ako nám niekto v jeho stave úprimne želá pekný deň a aj to, že hoci sme boli úplne cudzí ľudia, považoval nás za svoju návštevu, lebo nik iný za ním nechodil.
Tento pán, hoci som ho videla len vtedy a nikdy viac, mi dal cennú lekciu do života. Vždy keď mám sťažovaciu chvíľku a zdá sa mi, že horšie už ani nemôže byť, spomeniem si na neho a zistím, že horšie byť môže a ja sa nemám právo sťažovať. A že sú na svete ľudia, ktorí dokážu obdivuhodne bojovať so svojím osudom.
Dodnes si toto stretnutie, ako sami vidíte, pamätám do najmenších detailov. Ak je tento človek ešte medzi nami, želám mu čo najviac zdravia a ak nie je, tak nech mu je zem ľahká.
Ďakujem.
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
pilulka
6. 1.januára 2010 20:56
Ja ďakujem za prečítanie tohoto blogu veľmi silný príbeh
4
Ďakujem za možnosť prečítať si tento neskutočne skutočný a silný príbeh o ľuďoch a emóciách.
5
tiež mám zopár takýchto zážitkov..aj ten tvoj je silno-emotívny....človek si vždy uvedomí hodnoty..
8
som rada, že na svete je niekto ako Ty, doslova kto niečo takéto vidí a nezabudne...
...ďakujem za to, že si napísala tento blog
tiež, na niekt. ľudí, kt som videla veľmi krátky čas nikdy nezabudnem, naučili ma niektorí z nich viac ako tí, čo ma poznajú roky...
...ďakujem za to, že si napísala tento blog
tiež, na niekt. ľudí, kt som videla veľmi krátky čas nikdy nezabudnem, naučili ma niektorí z nich viac ako tí, čo ma poznajú roky...
10
Silný zážitok a je fajn, že si dokázala si z neho niečo zobrať, čo ti pomáha v bežnom živote.
Napíš svoj komentár