Noc

Trochu depkacske, trochu smutne, ale vraj pekne... posudte sami
Ze romanticka dusa, mi povedali ze som, kto si to citali ...co myslite, ake to je??





Bola krásna letná noc. Krajina bola všade zahalená rúškou tmy, len slabo osvetlená mäkkým svitom mesiaca. Mesiaca, skôr maličkého kosáčika. Zanedlho nastane nov a z kosáčika neúprosne ubúdalo každú sekundu, stotinu...

Len jeden zvuk sa ozýval týmto miestom, bol to zvuk tečúcej rieky, bezhlavo sa náhliacej za nedosiahnuteľným cieľom. Bol to zvuk slobody, len tak si zurčala, bežala a

vyšplechla zakaždým nárazom o vyčnievajúci kameň.

Hladinu rieky nežne hladili konáre prastarej vŕby, lenivo sa jej trepotali lístočky v teplom vánku a tíško ševelila. Bol to zvuk lístkov, ospalo sa načahujúcich za inými lístkami. A keď konečne dosiahli svoj cieľ a jemne sa dotkli iného lístku ako najdrahšieho pokladu, niečo si šepli a vrátili sa na svoje miesta.

Aj vŕba, jej lístky zhovárajúce sa o svojich tajomstvách, rieka zurčiaca a slobodne sa náhliacej nevedno kam, to všetko bolo zahalené tmou, nepreniknuteľne tmavou a tichou. Čím viac tma načahovala svoje neviditeľné paže, čím viac sa rieka náhlila, čím viac si lístky šepkali sladké slovká, tým viac sa tam ona strácala.

Sedela tíško pri koreňoch vŕby, kolená mala blízko svojej tváre občiahnuté rukami a s hlavou naklonenou jemne doľava premýšľala. Už dávno nevnímala šepot lístkov, už dlho nepočula zvuk riečky. Len sedela... Slza za slzou jej vytekala z očí ako z horského prameňa a stekala jej po tvári ako vodopád padajúci do neznáma... Rozhodla sa.

Nemotorne sa pohla, jej pravú ruku s tou hroznou vecou prisunula k opačnému predlaktiu, najprv sa iba zľahka dotkla, ale potom pritlačila ostrou stranou. Cítila, ako sa jej to zarýva do ruky, bolelo to a štípalo, ale ona sa rozhodla neustúpiť za žiadnu cenu, už nikdy viac... Jej biela pokožka sa stala tmavo červenou.

V tej chvíli akoby si lístky uvedomili niečiu prítomnosť, stíchli. Aj rieka začala tiecť tíško... Akoby sa v tej chvíľke na pár sekúnd zastavil čas.

Kvapka, dopadajúca do trávy vydala zvuk, ktorý sa v tej chvíli ozval hlasnejšie ako výstrel. Výstrel, ktorý sa bude ešte dlho niesť touto krajinou, na ktorý vŕba s riečkou, ani lístky nikdy nezabudnú...
"Kvap,"-dopadla aj kvapka druhá, tretia... Kvapkali rýchlejšie ako dážď, a predsa sa to v tej chvíli zdalo ako večnosť. Krajina okolo, lístky, riečka...všetko počúvalo.

Dievčine stiekla posledná slza, na zlomok sekundy sa zastavila na špičke brady akoby si nebola istá, či chce naozaj opustiť peknú, bielu pokožku jej tváre. Zavrela oči, mihalnice ťažšie ako olovo a čiernejšie ako noc sa posledný krát zavreli, rozhodnuté už nikdy neprepustiť svetlo...

Posledné slovká jej prebehli cez ústa, predrali sa von s ťažkosťami, akoby cez tieto pery prechádzali po prvé. "Ľúbim ťa naveky..."-zašepkali pery s námahou. Pery, niekedy sýto červené, teraz bledé a chladné ako ľad.

Dievča začalo padať na trávu zmáčané od kvapiek. Zdalo sa to nekonečné, keď sa konečne útle telo dotklo zeme a už sa nikdy viac nemalo postaviť...

Všade bolo ticho, ticho ťažšie ako v hrobe, večné ticho. Posledná kvapka kvapla. Posledná kvapka, nie sĺz, ani dažďa, ale kvapka tmavá, takmer čierna, posledná kvapka krvi z predlaktia dievčiny. Pomaly sa kĺzala po bledej pokožke, preč od hlbokej rany, z ktorej práve vyšla, rozhodnutá sa tam už nikdy viac nevrátiť, skĺzla do trávy. Zmizla.

Dievčine to bolo jedno, nevedela o tom. Už nič necítila, nič nepočula a ani nič nevidela. Okolo nej bola iba tma, desivá tma, ktorá ju pohltila naveky...

Na mŕtve telo začali bubnovať kvapky dažďa, akoby chcel ten dážď vyčistiť predlaktie dievčiny, z ktorého pred chvíľou vytiekol život, umyť tú udalosť od krvi, naivne si mysliac, že tým zachráni mladý život.

Zdalo sa, že celá krajina plače za mŕtvou dievčinou, ktorá jej doteraz robievala spoločnosť tak ako túto poslednú noc, ale ktorá sa už nikdy nenadýchne nikdy viac si nesadne ku koreňom starej vŕby, nesadne si na breh riečky...

*Ďakujem za čítanie*

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu