Asi po mesiaci sa ma spýtal, či neprídem do Starej Ľubovne (mesto, kde sme chodili do školy) na pivo, pokecať a tak. Veľmi som chcela prísť, ale Ľubovňa bola od našej dediny pol hodina cesty, busy večer nechodia a nemala som sa tam ako dostať. Bolo mi to veľmi ľúto, chcela som s ním ísť vonku.
Skúšala som celý večer niečo zohnať, nestrácala som nádej. On už išiel vonku, tak ma popýtal číslo a on mi dal taktiež svoje, že keby niečo, tak si zavoláme. On je z Litmanovej, to je desať minút cesty do Ľubovne, išiel s kamošom na aute. Mne sa nepodarilo zahnať odvoz, bolo mi to veľmi ľúto, ale nedalo sa nič robiť. Bola som skôr ten hanblivejší tip, hanbila som sa pýtať len tak hocikoho. Radšej som si to doma vytrpela v slzách. S Dávidom sme vlastne ani čísla nepoužili, pretože to nebolo potrebné ...čakala som, že zavolá, či prídem, ale on nič.
Na druhý deň mi písal prečo som neprišla, že sa tešil, že pokecáme a také keci. Prišlo mi to ešte viac ľúto, no nič sa nedalo robiť. Hľadala som príležitosť ako s ním ísť von, nad ničím iným som nerozmýšľala. No nič ma nenapadalo, pretože ja som sa večer do Ľubovne dostala len výnimočne, a keď už tak s kamoškami a venovala som sa im, vtedy by som s Dávidom vonku nešla.
Skúšala som rozmýšľať všelijako, len aby mi to vyhovovalo, no nič, až v jeden deň...Prišla som do školy, ako každý iný deň a hneď ráno na mňa spolužiačka (Silvia) vyskočila, že jej sestra bude mať stužkovú, že bude mať voľný byt, či prídem. Samozrejme som súhlasila, aj keď ju veľmi v láske nemám, no išli sme dobra partia, povedala som si, že nejako to tam prežijem a možno bude aj sranda.
Spolužiačky sa tešili, no ja som v mysli hľadala niečo, ako sa vyhovorím, aby som nešla. Celý deň sa v triede nehovorilo o ničom inom, iba o tom dome, čo sa bude piť, kto ide a blá blá, šibalo mi z toho.
Ako sme tak o tom kecali, zistili sme, že na ten dom nepríde veľa ľudí, takže by trebalo ešte niekoho pozháňať...Silvia povedala, že si môžeme zavolať nejakých kamošov. A vtedy som sa na ten byt začala tešiť asi najviac zo všetkých, samozrejme, že ma hneď napadol Dávid, konečne príležitosť, ako byť s ním na nejakej akcii. Stráááááááááášne som sa tešila.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár