Krabica plná miestností

V rohu miestnosti leží kopa vzťahov na jedno použitie, v supermarkete bol asi výpredaj. Znechutený sa pozrieš von. Dýchaš na okno a v zahmlenom obraze si kreslíš sny a predstavy, ktoré sa ti odzrkadľujú v očiach. Pozerať von je dar aj prekliatie, vidíš vojny a prelievanie krvi, elektrónové výboje produkujúce tvoje vedomie, ako autobatéria, všetko v tvojom mozgu, on sa s tebou hrá a ty plávaš v kruhu. Plavčík sa išiel najesť.

Celý život je ako sled miestností. Dovnútra sa dostaneš ale východ je zavretý. Blúdiš a si stratený, návod sa nikdy nenašiel, iba šípky a malé plániky pochádzajúce z destva. Celý život nimi prechádzaš a nevieš kam patríš.



Bludisko. Krabica plná miestností. A je to život? Je to tvoj mozog, hrajúci neznáme hry alebo malý osobný vesmír ? Nevieš. Musíš kráčať a bojíš sa zastať, asi pred niečím utekáš.

Vyberieš sa na cestu. Snažíš sa necítiť.

Miestnosti sa pred tebou roztvárajú a ty nachádzaš tvoje dávne strachy, slabosti ale aj platonické lásky a rozbité sklenené sny, krehké, niekto ti tam vložil slona. Niektoré obchádzaš pretože sa z nich ozýva plač a bolesť. Alebo sa im chceš vyhnúť, keď v odraze uvidíš dávny vzťah z ktorého si ušiel aj keď nikdy nenastal ? Iná cesta nie je a musíš sa postaviť pravde minulosti do očí. Dievča si zapletá vlasy a ja sa vyhýbam jej pohľadu.

Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.

Jablko ako symbol zrelosti. Mám príliš málo jabĺk v mojej zbierke a sú zelené a zaprášené. Podstúpil som skúšku a môžem pokračovať. Dievča odchodom otvorilo dvere k ďalším dňom.

Podvedome sa vyhýbaš miestam ukrytým hlboko v tvojej hlave. Destvo a hádky rodičov. Tmu vedľajšej izby osvetľuje zvuk zapnutej telky, nakukneš a vidíš ľudí sledujúcich život iných namiesto vlastného žitia. Bezhlavý konzumenti. Znechutený prebehneš a vlezieš do svojej starej detskej izby. Staré sny ako plagáty na stene, dotrhané a zničené. Prehrávaš si svoj život zo záznamu. Hanbíš sa, aký si bol a čo si robil. Zaostalé myšlienky dávneho Ja ti trhajú hlavu a vieš, že ani v minulosti sa nemôžeš usadiť. Celá sa rozplynula len čo si povedal zbohom a zavrel dvere. Dlhé vlasy si dal do rovnice s dávnym Ja. Berieš nožnice a myslíš si, že s vlasmi padajú na podlahu aj sklamania, akoby to bol biologický odpad uložený v atómoch bujných vlasov. Táto alchýmia nefunguje a nie si nový človek. Čaká ťa ešte dlhá cesta.



Niekto prežije celý život v jednej miestnosti. Je mi ho ľúto.


A kto do nej spadne, ten je z kola von! Načúvaš vzduchu plného destských hier a smiechu.

Dívaš sa cez kľúčovú dierku na obrysy dievčaťa, nevidíš jej do tváre ale vieš , že je krásna, jej jemnosť podlieza dvere , môžeš sa len pozerať na úryvky jej tela napísaných vo veršoch. Nikdy ti nebude patriť.

Vedľa je chemická reakcia lásky napísaná zožltnutým písmom na zrkadle, niekto ju vynašiel ale zabudol na ňu ... Vždy budem stáť iba pri dverách.

Prečo si nevyužil srdcového dolníka
Prečo si nevyužil srdcového dolníka
Bola to jediná karta ktorú som si nechal v hre.

Ako putuješ stretávaš rôznych ľudí , ako Malý Princ, putovanie po planétach , názvy nepoznáš. Hľadáš človeka s pravdou života, hľadáš kým nenájdeš svoju líšku a všetko nepochopíš. Ľudia sú výnimoční, pretože si si ich sám vybral. Sú to tvoji priatelia a možno láska, aj keď v iných krabiciach ich sú stovky a možno sú to len škrečky hlodajúce cestu na slobodu. Ak ich nájdeš , môžeš klásť krásne naivné otázky ako Holden o kačkách v Hyde Parku. Slobodný.

Pri každom zblížení presahujúcom tvoje krehké hranice osobnosti utekáš. Byť na niekom duševne závislý,je nepredstaviťeľné. Je to však tvoj tajný sen. Alternatívne svety v jednom tele. Počiatok konca.

Staviaš loď ktorou sa prepravíš na ostrov samoty. Nechápeš čo je nad tebou. Keby bolo nebo bližšie tak by som si sa ho dotkol. Unášaš sa vo víre zmyslov. Tak to máš rád. Všetko vnímaš cez prenikavé zmysly , zvukové vlny sa prelievajú cez bubienky a niekto ťahá za šnúrky, prsty ti klopkajú do rytmu.

Prúd zmyslov. Unášaný... farbičky a obrazy, obráázky...



Si fascinovaný ako z hmoty vzniká niečo nehmotné, bájna duša, niečo ako zrod hviezdy, ktorá bude ohýbať nie len čas a priestor ale aj duše v tvojom okolí, básňami sa im prihovoríš. Hľadám niekoho kto by ma objal čítajúc skazeného Baudelaira.

To všetko klesalo a stúpalo jak vlna,
šumelo ľahko výsmech tmám,
akoby mrcina, tajomným dychom plná,
znásobovala život sám.


Kto sa raz zblázni, už nikdy nebude normálny. Našťastie.

Dialógy vo vzduchoprázdne. Chemicky vyvedený z mieri stretávaš malé dieťa s bublifukom a bojíš sa spýtať či je to tvoja minulosť alebo budúcnosť.V bublinkách vidíš alternatívne svety, moje alternatívne životy. Ako som mohol žiť, keby .... dotknem sa a všetky prasknú, nie je cesty späť, ostala mi po nich tenká pachuť na perách. V každý okamih existuje stovky možností ale hneď ako vykročíš všetky zaniknú, nie je to strašné, hrozné, kruté, škaredé, nepríjemné, smutné a tažké, ubíjajúce ?

Najradšej mám drobnosti. Krabicu s bezvýznamnými vecami preplnenú významom.

Úsmev v obálke a krabica v krabici, plná drobností , srdce sa rozplýva a zvukové vlny prechádzajú celým telom, si ako rezonátor pocitov. Žilami prúdia látky tekutého šťastia, felix felicis, zreničky sa rozšíria a v poslednom nádychu nevysloveného, srdce praská a zafarbuje kartónovú krabicu prúdmi krvi.

Konečne. Povie si a položí ju k ostatným kartónovým zhlukom bývalého života zničeného hĺbkou citov presahujúcou realitu.

Boh recykluje. No nie je to tragické ?

 Blog

20 0 1 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu