Srdce v krabici

Srdce v krabici.
Tmavé schody, nahmatám vypínač a slabé lúče svetla preniknú miestnosťou. Pach a stuchlina zabudnutej pivnice, neobzerám sa po zaprášených policiach a kroky vedú priamo k špinavej krabici ukrytej v tieni cez ktorý neprenikne ani osamelé svetlo blúdiace miestnosťou. Prišiel čas. Musím otvoriť krabicu a uvidieť tajomné zákutie vlastného života, ukryté pred svetom ako obraz Doriana Graya. Lúče nedokážu osvetliť obsah tejto schránky, tma nie je tvorená tieňom ale dušou aby zakryla čo má ostať uväznené. Jas srdca skrytý za vlastnou podstatou.

V dávnych časoch som prešiel citovou operáciou a skalpelom ľahostajnosti vyrezal bijúce srdce a ako nežný lakomec ho ukryl do starej zaprášenej krabice od oleja do vzialeného kútu pivnice niekde medzi trojkolku, nepoužiteľné poháre a vrece zelených jabĺk. Suché pery skrýžilo rozhodnutie nikdy ho nevybrať, ukryť, zahrabať a zabudnúť kým radosť v mojich očiach bude dostatočná aby lúčmi šťastia vychádzajúcimi zreničkami prenikla tieňom obklopujúcim osamelé srdce.

Kým sa obzriem v zrkadle a poviem svojej tvári príbeh o mojom živote. Vrásky od smiechu, pohľady tyranov a fľaštička pochopenia.

Vzdať sa srdca je v ťažkých časoch najlepším riešením, poskytuje ochranu pred bolesťou a sklamaním. Napúšťal som si vaňu ľahostajnosťou, kúpal sa v ignorancii a prázdne nafúknuté brucho z nedostatku citov a dotykov ktoré by ma naplnili mi dovolilo nechať sa unášať v prázdnote.

pohľady, sladká záhuba, bláznovstvo, krehkosť a večný verš bez zmeny

V časoch krásnych, v obdobiach maľovania lásky na zarosené okná starých domov, v letných dňoch a krátkych chvíľ, keď ako málo nadaný herec recituješ zo zdrapov papiera, by si mal svoju stratu zničiť a srdce túžobne prudkým pohybom do hrude vložiť.

Nenásytný čas ale ničí stopy po úderoch toho zvieraťa ktoré vo mne žilo, dávalo očiam hĺbku a pochabosť, rukou maliara kreslilo túžby v priazni hviezd, vzbudzovalo rozkoš v myšlienkach.
Padal som v omyly a čas bol klamár a nájsť stratu sa dalo iba v snení.

Prestal som rozmýšľať a začal som vnímať, ľahol si do trávy a zmysly som nechal unášať ma do ďalšieho sveta, počúval som nevypovedané a pozoroval neuskutočnené. Bolo to prekrásne a nadnesené, otvoril som vlastnú dušu cudzím ľuďom a naučil sa mať rád. Vymenil príčiny a následky.
Nerátam údery čo odbíjajú čas a vidím krásny deň zapadnúť v tajomnú noc obklopujúcu stratený vlčí mak.

Vedieť sa rozplynúť v dyme vytvárajúcom obrazce mojich rozkoší. Niekedy len tak sám sedím na zvláštnych miestach a dívam sa na lupene kvetov, padajú, nechávajú sa unášať a lietajú okolo mojej mysle. Prizri sa bližšie. Sú to príbehy rozhodnuté opustiť tvoju pamäť. Obdobia radostné i smutné.
Srdce ako premietačka obrazy krásy kreslí v mojich očiach a občas tiene.

Pochabosť.

Kráčam dole tmavými schodmi, nahmatám vypínač a slabé lúče svetla preniknú miestnosťou. Neobzerám sa a viem kam mám ísť. Prešiel som tú cestu už tisíckrát. V hlave. Krabica je krvavá, viem prečo ale musím nájsť svoju stratu. Srdce dorezané tenkými chirurgickými rezmi. Som introvert a nedávam najavo čo cítim, svoju bolesť, väčšinou iba radosť. Bojím sa vyznať lásku, vždy som sa bál a všetko sa odohráva v krabici, malé ľudské melodrámy a príbehy. Ako Dorian ho mám ukryté.

Smútok a radosť sa vo mne miešajú a konečne ma napĺňajú.

Myšlienka nahradí hmotu tiel, navzdory priestoru som prenesený.

Pýtam sa len, prečo som bol dnes taký zbabelý a nepozrel sa do očí umierajúceho človeka ? Iba pre to, aby som ich zapamätal ako vyzerali predtým som odoprel pohľad niekomu koho mám tak rád.

Pýtam sa len, a ľúbi ju, vedel ako veľmi som ju mal rád ?

Smútok je lepší ako bezvetrie. Smútok dokážem dať najavo len takto nepriamo. Radosť si nechávam von, vyložené ako vo výklade a skáčem, počúvam, pozorujem a nechávam sa unášať. Pretože v každom malom smútku je tralala.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu