...cez prestávky sme s Hellium sedávali na oknách fakulty, kolísali nohami a počúvali pieseň :
"Pustíme si starý gramofon
budeme mít světy
který nás zajímají
vinylový bůh je šampion
venku ten náš svět
sledují kamery
A hudba hraje dál"
Mňa ale trápil Walter a všetci tí šedí ľudia. Bezmenní. Vždy pri cestovaní smutnou rannou električkou mám pocit úzkosti plynúci od okolostojacich ľudí/schránok/mŕtvol, nazvite si ich ako chcete. Akoby som bol jediný človek s úsmevom a záujmom o veci plynúce a odohrávajúce sa za špinavým oknom. Niekedy sú pekné dni, keď nás je viac, tých prvých. Vždy sú ale v presile tí druhí. Bezmenní. Ničitelia vnútorného ohňa.
Zúfalstvo ich páli a nikdy nezhorí.
Myslím tých zvrhlých "ľudí" tešiacich sa zo smútku ostatných. Pohlcujúcich energiu, udupajúcich radosť, roznášajúcich mor prázdnoty. Kráčajú ako zombíci a snažia sa roztrhať, rozbiť, zničiť ľudí s iskrou v očiach. Iste ste sa už s nimi stretli a možno ste nimi. Ľudmi ktorí utrúsia malú poznámku aby zničili vaše veľké šťastie.
A my medzi nimi. Deti osamotené, žiarime v tme a odháňame ich nenávisť. Čaro okamihu je pre nás ako voda, bez neho neprežijeme. Krehneme a prichádzame o vnútornú silu. Naša fantázia nás opantáva, drží pri živote. Je nám ľúto miznúceho snehu. Zázrační stroskotanci v oceáne etiky a rozumu.
Spoločnosť sa nás snaží strhnúť do víru strachu a bezhraničného poslúchania. Ľudia robiaci si dobre nad smútkami ktoré si sami vytvárajú. Pracujú aby si kúpili to čo nepotrebujú, patria veciam, ktoré patrili im.
Plakali by ale nemajú za čím, mysleli by ale nemajú na koho, vždy sa vo vás niečo zrúti, vždy niečo pochováte, kúsky z vás. Dušu máte na franforce a vrecká plné. Možno vaše hviezdy vyhasnú a možno to budú oči a tma v očiach, pripomína veci stratené.
Stránime sa vás, tak radi ohlodávate kosti z našich krídel. Maľujeme na chodníky destké kresby, chodíme po obrubníkoch a spievame si radostné piesne. Vychutnávame si chuť jedla, nachádzame a strácame letné lásky. Cítime. Naši anjeli v snehu nás chránia ako svetielka sprevádzajúce nás pri ceste popri vás. Puknuté srdcia a pravé slzy, veci stratené a priateľstvá nájdené. Žijeme. Máme dolepené prsty od marhúl ledabolo zabudnutých na dne špinavého batoha. A vy nikdy nemáte čas. Bezmenní. Dávno nezáleží na mene.
Naše dotrhané topánky vás privádzajú do nepríčetnosti.
Uväznení v prúde do ktorého ste skočili. Cesta spať je nemožná. Nechápete, dávať je viac ako brať.
V istých chvíľach uverí človek vo vašu smrť, postavili vás pred stenu ako za trest a nevidíte úžasné západy slnka, nepoznáte chuť čokoládových koláčov a chcete nás zničiť. Nepoznáte lyriku lásky a postele.
Sme tí kamoši, nervózni piloti snov a urážlivý hľadači šťastia. A naše reaktívne nebo. Nezaujíma nás, či je láska chémia alebo vrchol evolúcie, sme fascinovaní svetom a uvedomením si samého seba, energia, dotyky trávy a vidieť svet v zrnku prachu ! existencia našich alternatívnych vesmírov, tie tancujúce škorce.
Sme ľahostajný, slobodný a spievami si v električke, ležíme v tráve a pozeráme svetu pod sukne! správne drzí a krásne zamyslení. Kúpime si glóbus čo sa pekne krúti a budeme cestovať. S mačiatkom v lone a prstom na ústach. Sme vlastne služoníkmi múzy.
"Viem spraviť slnko
z pomaranča hodeného do vzduchu,
podľa vône poznám,
ako chutia bozky žien v krajinách,
z ktorých prichádza."
Chceli ste vynájsť parný stroj a objavovať hviezdy, zostali ste pri stroji, pare a zlosti. Viete, že Zem je guľatá, objavili ste Ameriku a viete ako sa rozbíjajú jadrá. Vaše myšlienky, tá nechutná prerušovaná súlož etiky a rozumu. Fatálny omyl. Zbaviť ostatnách slobody a pristrihnút im krídla. Veď treba dodržiavať bontón! Náš spev vraj rozširuje zbierku vašich neuróz a na syntetickej oblohe zase koncert tých vaších desných fóbií a psychoanalýz.
Šepkáte si v rannej električke: siahol si na život a ani nezaplatil nájomné. Ničomník ! Teraz tam visí a na celý svet vyplazuje jazyk. Uličník ! a on iba nananananana ou jéé
Moje a tvoje krídla, priezračné a ľahké, nič nás nedrží v šedých uliciach, ľahko sa nadnášať nad realitou všedného dňa. Chcú nás pochovať a pierka z krídel vystaviť ako hrozbu.
Ale nad vežami mesta - vzducholoď. Vyletíme hore a budeme hompáľať nohami a spievať si :
...I m so happy, because today, I found my friends in my head ...
"Vzducholoď nad mestom, v čase, keď dobili sme vesmír, pôsobí ako provokácia,
ba je to vlastne znižovanie vedy" napísal holohlavý Sokrates z miestnych novín.
Pália po nás, svojim sklamaním a výčitkami a prehrami. Je polnoc a praská, krehká, dutá škrupina vzducholode, škrupina nášho vesmíru, súhvezdia sa rútia popri nás. Lano ako struna do prasknutia napätá.
Melódia nešťastia. Pád anjela a on tu leží, bez prilby, bravúrny pilot v pyžame. Zázračný a krásny stroskotanec. Ten naivný chlapec.
Človek medzi ľudmi.
Pri každom páde, opúšťa ju člen posádky, niekto bledne a stráca sa. Vážne otázky života na perách a iskra zhasnutá.Nebadane plynie čas a zažiješ zázračný večer v trvaní jedného bozku. Vyber svoje srdce ako čerešňovú kôstku a zasaď ju vedľa seba. Vyrastie a vylezieš na vzducholoď aj bez krídel. V tej chvíly medzi dňom a nocou, keď Zem sa točí na pivovej flaši, objavil si zakázanú lásku. Tak zas ležíš tvárou v tvár planétam a rozhodol si sa vzletieť a spravíš to!
"Ale my, odkedy sme poznali,
že hmota je len určitou formou energie,
ľahšie roztvárame svoje krídla,
pohybujeme sa rovnako dobre v priestore aj v čase."
Zrazili sa dve slnká a ty si si to ani nevšimol.
Miluj ma, naivného chlapca.
fantázia, purpurový vták.
( verše sú z básní od Válka )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
meredithgrey
30. 1.januára 2012 09:11
A my medzi nimi. Deti osamotené, žiarime v tme a odháňame ich nenávisť.... Ďakujem. Ďakujem za tento blog.
Napíš svoj komentár