Sedím vzadu. Úplne. V poslednej dobe mi z toho bolo nanič. Nielen, že nič nevidím, ale som ďaleko od nich. Nich, aké smiešne slovo. Ale zajtra si ku mne možno sadne Storki, takže to určite prežijem lepšie. Ďakujem Storki. War of Change práve skončilo, Musím si pustiť niečo iné.
Dobre. Mám ďalšiu pieseň, môžem písať ďalej. Situácia, ktorá často vyzerá najhoršie sa vždy presunie na niečo lepšie a tie najmenšie problémy sú potom obrovskou katastrofou. Je to nečakané.
Každý z nás po niečom túži. Peniaze, láska, moc, zdravie, úžitok, rozum a ďalšie veci. Po čom túžite vy? Povedzte si to a vezmite si to. Chcite to a získajte to. Bojujte pre to.
Bola som k Dúhe až priveľmi milá. Nechcela som ju nechať tak, ale nakoniec som zase ja skončila inak, než som chcela. Už má moja láskavosť štve. Nevyhodím ani Nočnú Moru, pretože je mi jej ľúto.
Vždy ma napadne niečo nečakané, keď sa niekto spýta. Aspoň teda dúfam. Snažím sa byť čo najlepšia. Chcem prestať, pretože je to otravné. Budem sebou. Inou, čudnou, šialenou, akou budem chcieť. Budem nadávať a smiať sa. Smiech je predsa super, či nie?
Práve teraz by som chcela napísať o niečom, čo by dávalo zmysel a bolo pužiteľné. Takže.
Nechcem odísť od ľudí, ktorých milujem. Nehccem ich nechať tak, ale ak tak neurobím, tak sa busem báť. A ja sa nerada bojím. Ale oni sú pre mňa dôležitejší a strach je niečo, čo nám patrí, takže to vydržím.
Nenávidím učenie a písomky. Je to nudné a aj keď to u mňa tak nevyzerá, tak by som s tým najadšej sekla. Ale chcem na tom byť lepšie než normálne, takže s tým neseknem. Budem sa ďalej učiť pred hodinami a z nudy robiť úlohy, ktoré budu nesprávne. Mne to nevadí. U mňa to tak nevyzerá. Už som zvládla urobiť to, čo som potrebovala.
Niekedy aj tí najväčší mudrcovia potrebujú radu, pretože každý je dobrý v niečom inom. Neviem spievať a skákať do výšky, či strašne rýchlo behať. Ale rada čítam a počúvam ľudí. Ptero vás prosím, rozprávajte viac a ak ja nerozprávam, neznamená to, že nepočúvam. Chcem počuť každé slovo a deliť sa so všetkým. Je to potom zábava. Takže prosím, viete čo máte robiť.
Už je asi tak na čase, aby som si uvedomila, že už niesom dieťa. Že roky sedenia nečinne za lavicou sú pri konci a ja by som mala začať dávať pozor. Že jeden úlet neznamená, že som už dospelá a môžem si robiť, čo chcem. Aj keď to tak asi je. Ale iba za chrbtom. Dokážem vôbec niečo povedať normálne? A hlavne bez strachu? Toť otázka.
S otázkou znejúcou do vetra, ktorý fúka viac než normálne,
Potomok
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
austin1991
13. 3.marca 2012 22:00
Ja som rozprával veľa a každému, ale raz som si povedal dosť, vnucovať sa nepotrebujem .... a je to jeden z mojich sekundárnych cieľov.
2
Vnucovanie nieje niečo, čo človek potrebuje k tomu, aby bol, kým je. Ak je človek dobrý, ľudia ho majú radi aj bez toho. Takže gratulujem. Dúfam, že nebude ťažké ten cieľ dosiahnúť.
Napíš svoj komentár