Nie sedel vedľa mňa na zábradlí, len v mikine, čož bola slabá ochrana proti zime čo útočila na telá, na mysle, na opilcov.
Pohľad mu smeroval k nej, jej pohľad smeroval všade naokolo.
"Ona nie je normálna."
"Je. Je najnormálnejší človek, akého poznám."
Chcela by som aby tie slova mali hlbší význam, aby pohli svetom, aby dodali tej chvíli niečo nadpozemské. Ale niekto asi nemá rád mojé myšlienky, takže to boli len slová narýchlo vyhrknuté do vetra, do tmy.
V ten večer som chcela plakať vieckrát než za posledných pár mesiaocv. Aká to krása byť s nimi vonku.
A keď som sa potom nocou plížila domov, poprvé som sa bála. Aj keď to nebol strach o seba, ale o spoločnú bucúcnosť, kde by som chýbala.
Veď kto vie čo by bezo mňa robili? A čo by zo mňa vôbec bolo bez tých zážitkov?
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár