Takýchto viet viem napísať aj tisícky. Takže čo takto začať?
1. Prečo sa mi to všetko deje?
2. Prečo nemôžem normálne žiť?
3. Prečo toľko trpím?
4. Kedy to prestane?
5. Vydržím to?
6. Prečo mi nikto nepomôže?
7. Ako je možné, že všetky moje nádeje zhoria ešte skôr, než sa vôbec zrodia?
8. Prečo práve ja?
9. Ako sa mi to stalo?
10. Kedy to začalo?
11. Ako to ukončím?
12. Už zase?
13. Zachráni ma niekto?
...
Je ich veľa, priveľa na jedného človeka. Ale prečo týmto svinstvom zakrývate veci, ktoré sa vám dejú? Myslím tie dobré veci, samozrejme. Pozrite sa niekedy do zrkadla alebo len tak, okolo seba. Čo máte? Rodinu, prieateľov, pekné vlasy, máte zrak, odstali ste zľavu, niekto sa na vás usmial... Tieto veci nestačia? Nežijete v pekle. Žijete na zemi, kde má každý človek právo žiť (ak samozrejme nepozeráme na všetky tie humusy, čo sa okolo dejú). A komu se to nelíbí, ať mi klobouk políbí!
O čo sa tu vlastne snažím? Vytrepať aspoň jedného z vás z depresie? Možno nabbudúce. Ja žujem svoj prehnitý život každodenne. Počúvam, ako ľudí nebaví žiť aj o ich samovražedných misiách. Ach bože.. Ale život je sviňa a to každý vie. Chcete naozaj podľahnúť a nechať s aním rozmliaždiť? Ja budem radšej ešte chvíľku utekať a potom si vybudum budúcnosť, akú naozaj chcem. Lebo sklamanie, neistota, hnev a strach sú už ako moji bratia. Ale to je jedno, pretože rodiny si máme vážiť. Takže začnite uvažovať a žiť.
Ah.. stačí. Jednoducho nepozerajte na všetko z tej zlej stránky.
(Naozaj s týmto celým článkom nie som vôbec spokojná. Stále dookola to isté aj keď dúfam, že tam bude aspoň niečo k pomoci. Storki bez toho nič nenapíše, takže sa snažím, ako môžem..)
Čo srdce nebolí, to oči nevidia, však, Storki?
Naozaj, zaujímavé...
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár