Ak som bola smutná, tak som vlastne skrývala radosť lebo som vedela, že ďalej v nej nemám pokračovať.
Dúfala som, no aj bála, že sa to naozaj stane.
Teraz viem, že sa to nestane.
Teším sa, no vlastne som smutná lebo som v to dúfala.
Ja viem, že by som nemala lebo je koniec, ale som hlúpa tak ako vy.
S kým ja budem tam, vlastne na koho sa pozerať budem?
Možno by som aj chcela, ale nemala by som , všetko je jadnoznačné , zmierim sa s tým ?
Mám tu vás, no niekedy mám pociť, že nie.
Cítim sa vzdialená od všetkých vás.
Chcem odísť a v to dúfam. Od nich, no je možné, že mi budú cýbať?
Prídem tam, a mne sa vybavujú spomienky. Viac tie bolestivé, keď si spomeniem.
Nechcem tam byť, chcem ísť preč , ďaleko preč, kde na mňa čaká to čo mi osud prináša. Alebo prinesie ?
City mám, ľudí nemám rada čo sa tvária, že celý svet je proti vám.
Problémov mám dosť, no sklamanie bolí a ty vieš kde.
Pomaly zaspávam, tak ako každý deň, snažím sa žiť s dušou plnou seba.
Smejem sa z pľných pľúc, kým môžem, veď som mladá plná očakávania.
Niekedy sa cítim slobodná, ten pocit sa mi páči , no keď sa vraciam späť viem, že som pripútaná.
No neskôr sa to skončí a ja som šťastná.
Z toho všetkého vyplýva ? Neviem .
So zajtrajškom, Schizi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár