Pricházda strach, prichádza láska. Pricházda smrť, prichádza krása.
A aj tak stále dýchame, žmurkáme a smejeme sa.
A aj tak si uvedomujeme, že stále stojíme na nohách, aj keď sme sa už dávno vzdali.
Ešte stále sa pozeráme dopredu a neotáčame sa vzad.
Ešte stále naťahujeme ruky a dúfame v zázrak.
Ako sa volá býť tým, čím sme? Žiť? Existovať? Či len veriť v zázraky?
Sme tu a kričíme, sme tu a plačeme.
A aj tak existuje niekto, kto nám verí a zázraky sľubuje.
Pretože slnko výde zas na oblohu a v noci ho vystrieda mesiac zas.
Stačí sa len pozrieť do zrkadla a chvíľu pramýšľať, či tie slzy za to stoja a či je nutné schovávať svoju tvár. Či je nutné opovrhovať a zabúdať, keď spominky sú najkrásnejšie. Prečo sa snažiť zabudnúť ich alebo zmeniť? Sú našou súčasťou a navždy zostanú.
Poďme ďalej snívať a bojovať za mier, poďme ďalej milovať a okrádať sa navzájom. Vyskočme do vzduchu a spievajme si pri tom, ľahnime si do trávy a smejme sa najviac, ako sa dá.
A robme čo nás napadne, neplňme rozkazy a zbytočné sľuby bez závezkov. Zavesme sa na strom a hrajme sa na opice, bez ohľadu na okolnosti a okolité veverice.
Skoč, usmej sa, dopadni, ľahni si, zaspievaj, ukľudni sa, zatvor oči a počúvaj. Znova sa nadýchni, otvor ich a vyskoč späť.
Uži si každý nádych, každú kvapku dažďa, každý sen. Nezabúdaj, ale spomínaj, kresli si a hviezdy pozoruj.
S životom v malíčku a rozhodovaním v čiernej diere,
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár