na vlakovej stanici.
Na studenej
lavičke
v zástení.
Ruka zviera
papier
s tvojím menom
a tá druhá
naň prstom dokresľuje
otáznik.
Pohľad uteká
kamsi za hranice
viditeľnosti.
Prítomnosti.
Skutočnosti.
A z hlavy
sa mi parí.
Rozmýšľam totiž,
aké by to asi
s tebou
teraz bolo.
Do ucha
mi búcha kladivom
nevychovaný
anjel.
Pripomínajúc mi,
že ti stále
nepatrím.
Keď ma zrazu
z myšlienok
vytrhne
čierny kúdeľ
vlasov.
Čuchové bunky
majú Vianoce.
A zrak slávi
Chanuku.
Ledabolo hodíš
úsmevom.
A pýtaš si
lístok
od drobného pána
v okienku.
Ja to však
nevidím.
Lebo sedím
na studenej lavičke
v zástení.
.....
Chytím batoh
a bez žmurknutia
ho hodím
na plece.
„Koľaj tretia“
ma volá
domov.
Tvoj pohľad
sprevádza moje
nohy.
Klania sa im,
no sebavedome
aj dotýka.
Vlasy
mi lietajú
do tváre.
Naposledy
sa obzriem.
Sedíš na studenej
lavičke
v zástení
a tvoja ruka
zviera
papier.
Na ňom však isto
nebolo napísané,
či našim ústam
bude niekedy dovolené
splynúť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
george90
10. 11.novembra 2010 00:42
pekné
Napíš svoj komentár