On. Ten, kvôli ktorému mám chuť v stredu vždy prísť do školy neskoro.

Ráno, keď som si sadla oproti tebe vo vlaku, sústredene si študoval nejaké papiere. Poznámky, alebo tak.
Keď sa tá veľká kopa kovu pohla, niečo ťa donútilo hodiť po mne pohľadom. A ja som svojím uhla. To aby si si nemyslel, že na teba zízam. Usmial si sa.
Doterigali sme sa k zástavke. A tvoje papiere sa znovu znížili pod oči. Otočila som sa. To aby si si nemyslel, že zamyslený si vyzeral ako boh. A kútiky úst už behali po tvári maratón.
Kedy dal sprievodca znak rušňovodičovi k pokračovaniu som nezaregistrovala.
Možno by to bolo jednoduchšie, keby si nemal namiesto očí dva gaštanové diamanty. Možno by to bolo jednoduchšie, keby som sa dokázala ovládať. Možno. Ale fakt iba možno.
.
.
.
Začala som si zapínať kabát a jamky na lícach ti povädli. Moje zvädli hneď, ako som sa zobudila z nášho sna a zistila, že raz budem musieť vystúpiť. Či chcem, alebo nie.
Po tom, čo som zvádzala tretiu svetovú so svojou taškou (veď ty vieš, že bola neskrotná) som spravila ten najdebilnejší krok toho dňa. Krok ku dverám. Krok, za ktorým nasledoval ďalší a ďalší.
Celý ten čas si mal papiere na kolenách a zrak jemne schovaný po vlasmi. To aby som si nemyslela, že by som mohla ostať. Rozlúčili sme sa. Jeden jediný pohľad stačil povedať všetko, čo sme slovám nedovolili. Predstavil si sa mi, a ja zase tebe. Možno sa volám Kristína, Hana, Adela a možno Lenka. Viem však, že tvoj (rozlúčkový) úsmev mi bude chýbať, nech už ma nazývaš akokoľvek.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu