Opäť, skopírujem ju celú: Náš Otče, ktorý si v nebesiach, nech sa posvätí Tvoje meno! Nech prijde Tvoje kráľovstvo! Nech sa stane Tvoja vôľa jako v nebi, tak aj na zemi! Daj nám dnes náš každodenný chlieb a odpusť nám naše viny, jako aj my odpúšťame svojím vinníkom a neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého, lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen.“.
Na rade je veta s každodenným chlebom. Veľmi ma prekvapilo to, čo mi o nej Duch Svätý povedal. Keď som sa modlil, aby som pochopil celú túto modlitbu slovo po slove, pochopil som jednu relatívne zarážajúcu skutočnosť. V podstate skoro všetci, vrátane ľudí hľadajúcich Boha, či si túto modlitbu človek prečíta alebo sa ju modlí, vidí pod tým chlebom len ten fyzický! Samozrejme, Ježiš tým myslel aj ten chlieb, ktorá jeme každý deň, lenže On mal vtedy na mysli aj iný chlieb, ktorý je omnoho dôležitejší ako ten, na ktorý sa natiera maslo.
Ježiš sa modlil o duchovnom chlebe! Včera som si čítal v šiestej kapitole Jánovho evanjelia o tom, ako Ježiša nasledoval zástup kvôli tomu, že ich nasýtil. Ježiš urobil veľký zázrak a zjavil svoju slávu. Niekoľko tisícový zástup a On mal k dispozícii len zopár chlebov a nejaké tie rybičky. Keby že aspoň ryby, ale On mal k dispozícii len rybičky. Keby že aspoň sto bochníkov chleba a riadne veľkých, ale On mal len zopár kusov jačmenného chleba od malého chlapca.
Ani jeden z Jeho učeníkov nevidel riešenie. Filip využil svoje „matematické“ schopnosti a prehlásil, že by ani za dvesto denárov nenakúpili dosť jedla na to, aby bol zástup nasýtený. Učeník Ondrej tiež nemal veľmi optimistický pohľad na to celé dianie, len poukázal na to, že v zástupe je chlapec, ktorý má pár kusov chleba a rybičiek.
Celá tá situácia vyzerala tak, že zástup ostane o hlade, možno že akurát ten malý chlapec by sa najedol, ale nikto viac. A takto to skutočne aj vyzeralo a každý jeden v zástupe to tak aj prežíval. Veď predsa sa im stačilo obzrieť jeden po druhom a mohli vidieť, že nikto so sebou nemá jedla (pozn. autora: ten zástup mal niekoľko tisíc účastníkov, asi ťažko tí z konca videli chlapca s pár bochníkmi).
Lenže Ježiš mal k dispozícii vieru! On nehľadel na to, ako to vyzerá, ani nezačal vyratúvať, koľko by bolo treba peňazí a ani sa nezačal sťažovať, že Mu škvŕka v bruchu. Vedel totiž, že Jeho Otec je s Ním a dal Mu aj moc na vyriešenie tejto situácie. Ježiš povedal učeníkom aby si zástup posadal a On začal dobrorečiť Bohu a začal lámať chlieb a ten dával učeníkom. Každý jeden sa najedol a to tak, že bol sýty, mal plné brucho a viac do neho nešlo! Ešte aj zvýšilo a z omrviniek nazbierali niekoľko ďalších plných košov.
To čo urobil Ježiš je skvelým príkladom toho, k čomu aj On volá ľudí dnes. Nie k tomu, aby sa sťažovali, ale aby Mu dobrorečili, ďakovali a chválili Ho. Teraz mi prišlo na um, že je tiež dôležité sa zamyslieť nad tým, čo Ježiš vravel, keď Otcovi dobrorečil. On totiž nevyriekol ani jediného slova, ktoré by bolo v nevere a vravelo: „Nemáme, lebo nevidíme“. Áno, je pravda že nevideli, ale nie že nemali. Ako to je možné? Jednoducho, Ježiš urobil ten zázrak vierou, vyznal že Jeho Otec je dobrý a spravodlivý a chlieb začal lámať vo viere bez akýchkoľvek pochybností! Ježiš nezačal lámať štýlom „po troške“. Nie, nie a nie! Odlamoval riadne kusy a dával ich učeníkom aby ich oni lámali ďalej. Nelámal ten chlieb s tým, že sa možno podarí, že snáď Jeho Otec zjaví svoju slávu. Opäť nie! Ježiš ten chlieb lámal vierou a úplnou istotou, že sa stane zázrak. A my presne tak ako On máme ísť a veci vo viere vykonať a nie s obavami skúšať a hľadieť, aké to bude. Keď raz človeku Boh povie: „Urob!“, tak On dá prostriedky na to, aby to človek mohol vykonať. Nie je vôbec podstatné vidieť, či na to ja mám alebo nie.
Ale prečo? Je napísané že Boh udelil každému určitú mieru viery. Tým každý sa myslia tí, ktorí prijali Ježiša za Pána a Spasiteľa. Boh nikdy nepošle človeka do situácie, na ktorú by jeho viera nestačila. A tomuto len treba uveriť, vyznať to, dôverovať Bohu a vykročiť! A koniec vtedy bude typický tým, že bude veľkolepý a Boh bude oslávený! Hallelujah!
Ale treba postúpiť ďalej. Nasledujúci deň Ježiš už nebol so zástupom, ale v noci prešiel po mori – normálne pešo kráčal po vode. Zástup Ho začal hľadať, vypytovať sa na Neho. Zistili kam odišiel a prišli za Ním. Ešte sa Ho aj opýtali, ako sa tam dostal! Prečo výkričník? Lebo nerátali s Božím zázrakom, videli v Ježišovi toho kto dáva chlieb a nie toho, cez koho koná Boh. Ježiš im to aj povedal, že Ho nehľadajú preto, že videli zázraky, ale preto že sa nasýtili.
Ježiš keď im povedal, že Ho hľadajú preto, lebo sa nasýtili a nie preto že videli zázraky chcel povedať jednu veľmi dôležitú vec. A to nasledovné: „Miesto toho aby ste za mnou išli, lebo vám zvestujem spasenie a kráľovstvo Božie, idete za plným bruchom. Boh včera manifestoval svoju slávu zázrakom a vami to nehlo. Nevolám vás, aby ste hľadali zázraky, pretože sa deje niečo čo je nad vaše chápanie, ale preto, že zázrakmi Boh zjavuje seba a teda hľadajte to, kde je On!!!“.
Ježiš tiež vyzýval k tomu, aby hľadali pokrm, ktorý nehynie miesto toho, ktorý hynie. V Roháčkovom preklade Biblie je to zaznamená jedným veľmi trefným slovom, cez ktoré ma včera Duch Svätý nesmierne oslovil. Je tam totiž napísané „Pracujte...“. To ma veľmi zaujalo.
Keď chce človek postúpiť vo svojom povolaní opäť o niečo vyššie alebo keď chce mať študent o niečo lepšie známky, tak musí začať patrične pracovať, aby to dosiahol. Musí byť teda cieľavedomý. Slovo „cieľavedomý“ sa skladá z dvoch slov, a to „cieľ“ a „vedomý“. Trochu ináč povedané môžeme „byť cieľavedomý“ povedať „byť si vedomý cieľa“. Ježiš ich tam teda vyzval aby pracovali vedomí si cieľa, ktorí chcú dosiahnuť. Ježiš chce, aby sme teda takto cieľavedome pracovali o nepominuteľný pokrm. Ale čo je ten nepominuteľný pokrm? Ježiš tam ďalej vysvetľuje, že On je tým chlebom, ktorý zostúpil z neba a ako vieme, chlieb je pokrm. Máme teda pracovať o Ježiša???
Takto povedané to možno znie čudne, ale má to veľmi jednoduchý význam. A to nasledovný – ľudia nie sú na svete aby sa hnali za vecami, ktoré sa pominú. Mať peniaze je fajn, byť vzdelaný je fajn, vyzerať skvele je tiež fajn, ale ani jedno z toho človeku neprinesie spasenie! Spasenie prináša len Ježiš, v Ňom je spasenie a nie nejaké neúplné. Tesne predtým než na kríži zomrel povedal: „Je dokonané!“ – On dokonal, nie je už viac na spasení čo robiť, treba Ho už len prijať a odovzdať svoj život Bohu, nič viac. Dovoliť Bohu aby mohol človeka naplniť Duchom Svätým, veriť a bežať cez všetky prekážky ktoré diabol dáva a prežiť život v Božej prítomnosti s Ním!!! Hallelujah!
Teda tým, že sa Ježiš modlil, aby nám bol daný každodenný chlieb Boha prosil o jedno. A to aby sme „zažili“ Boha vo svojich životoch v danom dni presne v takej miere, aká je potrebná. No a takisto, aby sme Ho v daný deň poznali o niečo viac a boli bližšie tomu, za čím sa máme v živote snažiť, o čo máme v živote „pracovať“ – o to, aby v našich srdciach horel oheň pre Boha a nie pre veci, v ktorých On nie je.
Už len krátko, ale ešte by som chcel niečo uviesť aj k tomu spomenutému pracovaniu. Ježiš povedal, že Jeho bremä je ľahké a lahodné. Keď si dáme do súvisu to ako sa modlil za každodenný chlieb s tým, že povedal aby sme pracovali o nepominuteľný pokrm, tak z toho vychádza jediné. Každý jeden deň je nevyhnutné začať s tým, že dnes chcem poznať Ježiša takého aký je. Ako svojho Pána, Spasiteľa, Uzdraviteľa, živého Boha, jediného dobrého a ako niekoho, kto je pre nás nepredstaviteľne Svätý a nás volá k tomu aby sme boli tiež svätý!!!
Ježiš volá k tomu, aby Mu ľudia slúžili a deň nezačali starosťami o to, čo bude (veď to aj Ježiš za hlúposť jasne označil, keď sa opýtal, či si tým je možné čo i len o lakeť predĺžiť život), ale tým, že chcú čítať Božie Slovo, hovoriť k svojmu Bohu, modliť sa, počúvať na Jeho hlas duchovnými ušami a vidieť pravdy Jeho Slova duchovnými očami. A celý deň prežiť s túžbou po Bohu, ktorá nie je labilná a meniaca sa, podľa toho čo človek robí a v akej je spoločnosti. Veď takáto túžba po Bohu ani túžbou nie je!
Ešte hneď v prvom odstavci som uviedol, že neviem či budem písať po tomto blogu ešte ďalší blog, ktorý by mal byť o Ježišovej modlitbe. Toto zbožňujem na vedení Duchom Svätým. Neviem čo bude, neviem ako budem písať, čo budem písať. Neviem ako prežijem najbližšiu hodinu, ale viem, že to bude super, lebo robím to čo Boh chce aby som robil. Istota nie je v tom, že človek vie, vidí, počuje, ale v tom, že sa nadeje na svojho Boha, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakobovho. Hallelujah! Je o tom napísaný jeden verš, ktorý to dokonale vystihuje (Jánovo ev., 3. kap., verš 8): Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide : tak je s každým, kto sa narodil z Ducha. Poviem k tomu len jedno: „Amen.“.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár