Ako som bola vydatá za môjho muža Jura

Premýšľam nad všetkými mojimi detskými láskami. Hej, znie to, že ich bolo tisíc. Ale nebolo ich až tak veľa. Vlastne tá láska bola len jedna. Ale bolo to také silné, že som o ňom neskôr písala maturitný sloh, za ktorý som dostala 100% a pochvalu učiteľky za použitý humor. Škoda, že nevedela, že celý príbeh bol pravdivý.


Láska môjho života sa volala... no povedzme, že sa volal Jurko. Začalo to v škôlke, ale prenasledovalo ma to ešte dlho dlho na základnej škole. Tento chlapec, povedzme si to otvorene, nebol zrovna prototyp škôlkara - baliča s modrými očami, ktorý má štyri frajerky na každý prst. Nemal. Mal len mňa a to  sa mi na tom rátalo. Hádam sa nebudem frajeriť s Radom, ktorý síce za mnou dolieza, ale má ďalšie tri frajerky, keď sa môžem frajeriť s Jurom, ktorý má len mňa. Už vtedy som dávala dôraz na vernosť. A tak som niekoľkokrát za moje štúdium v materskej škole odmietla Rada a vydala sa za Jura so záclonou na hlave. Pamätám si, ako sme spokojne ležali na koberčeku v telocvični, keď pančelka dala rozkaz, aby sme si po naháňačke oddýchli. Držali sme sa za ruky, meter od seba po ležiačky, ja v papučkách s mačičkami a on len v bielych ponožkách so sieťkou na päte. Vtedy som rozmýšľala, či je toto to zaľúbenie, alebo čo mi to spomínala tá moja deväťročná sestra. Asi hej. Usúdila som. Môj Juro bol o hlavu odo mňa nižší už v škôlke. Keď som potom v pätnástke, vo vrcholnej puberte, stretla jeho mamu, hneď po tom ako mi povedla "ahoj", na mňa vyrútila vetu: "pozri, môj Juro už ťa o pol hlavy prerástol! konečne.." Pravda bola taká, že neprerástol a zrejme už ani nikdy neprerastie, ale nechcela som jej vtedy kaziť radosť. Môj Juro ma mal najradšej na svete a týmto faktom som si bola úplne istá odo dňa, keď šľohol pre mňa rodinné dedičstvo.

To vám bolo tak. Ja som bola každý deň od skorého rána v škôlke, lebo moji rodičia chodili skoro do práce a tak som sa už pred siedmou sama hrala v kuchynke s plastovými riadikmi. Mala som najkamošku, vtedy sa to ešte nevolalo bff. Volala sa Aďka. Všetko sme spolu prežívali a tuším mi bola niekoľkokrát za družičku, keď som si brala Jura za muža. V jedno osudné ráno, keď som sa znovu sama hrala v kuchynke, prišla do škôlky aj Aďka a povedala mi, že v šatni stretla Jura a že jej tento môj Juro niečo ukazoval, ale že je to supertajné a že mi to nemôže povedať. Trocha ma sralo, že Juro ukáže supertajnú vec najskôr najlepšej kamoške svojej ženy a až potom svojej žene. Celý deň som bola odutá, ako to už manželky vedia a Juro sa samozrejme tváril, že on o žiadnej supertajnej veci nevie. Bodaj by sa aj tváril inak, veď o supertajných veciach sa predsa nerozpráva. Až nastal čas obeda a milý Juro mi cestou do jedálne ukázal nejakú krabičku. Bola som zvedavá, ale zároveň som ho chcela "potrestať" a ostať odutá. Nevydržalo mi to dlho. Keď Juro otvoril  krabičku, nechápala som, boli tam perlové náušnice jeho mamy. Neviem, kto ma tak vtedy vychoval, ale keď mi Juro povedal, že ich zobral mame kvôli mne, že si ich mám vziať a ešte pár sladkých viet, racionálne som odmietla. Nebolo to prípustné, aby som si vzala niečo od jeho mamy. Nosiť šľohnuté náušnice vlastnej svokry, to je samovražda. Jurovi však bolo blbé vrátiť späť už raz ukradnuté náušnice a tak som navrhla, aby ich daroval mojej najkamke Aďke. Aďka nenamietala a mne to prišlo, ako keby som ich nosila ja sama, keďže sme boli prepojené mysľou. Aj vlk sa nažral, aj ovca ostala celá. Juro súhlasil a tak sme ukradnutý lump rozdelili následovne. Perlové náušnice pre Aďku a náhrdelník zo zeleným kamienkom pre mňa. Juro bol spokojný, že tie veci nemusí vracať mame a my s Aďkou sme mali plné vrecká tepláčkov. Na druhý deň nastal prúser. Moja svokra, Jurova mama, nabehla do škôlky robiť poriadky. Vedela, že sme s Jurom zosobášení a tak to riešila priamo cez pančelku. Tá to odkázala mojej mame. Avšak moja mama, správna flegmatička, to celé nechala tak. Vraj nech sa deti hrajú. A takýmto nejakým spôsobom mám dodnes doma v šperkovničke prívesok so zeleným kamienkom. Takýmto nejakým spôsobom ma bolelo brucho celú základku, vždy, keď som šla okolo domu môjho bývalého manžela Jura.





Viete, Juro bol dobrý manžel. Ani neviem, prečo sme sa rozviedli. Vlastne ani neviem kedy, lebo v škôlke som určite o tomto pojme ešte nechyrovala. Vtedy sa ľudia moc nerozvádzali. Na dedine nie. Vlastne som to slovo počula prvýkrát, keď som mala asi 10 rokov. Asi som si vtedy povedala, že sme už zrejme s Jurom rozvedení, keď neležíme spolu na koberčeku.

Juro dodnes neplatí alimenty. Zasran akýsi. Aspoňže mi po rozvodom konaní ostal ten zelený prívesok jeho mamy...

 Blog

14 1 0 0 1

Komentuj

15 komentov k blogu