Čo ma naučili moje deti odkedy som ich videla naposledy

Od posledného prania špinavých ponožiek cudzích detí ubehli asi dva mesiace. Požičala som si od kolegyne mydlo na pranie, také to z DMky, mamičky vedia, že to je na škvrny najlepšie. Všetci už spali, vyhnala som ich do postele o desiatej, len Baška sa vybaľovala, prišla z turnaja skôr ako predpokladala. Dva páry ponožiek, špinavých ako zem, som jej zakázala si znova natiahnuť na nohy. V žiadnom prípade, moja milá. V tom by ti ani tvoja mama nedovolila ísť medzi ľudí. Ak si ich dáš, určite nás nepustia na to vrútocké kúpalisko. (Mimochodom vedeli ste, že vo Vrútkach je kúpalisko?! Wtf?) Nakázala som jej ich oprať v rukách, ale milá Barča nemala ani zdania o tom, čo od nej chcem. Vypľaštila najkrajšie oči na svete a tak moja dobrá duša zase raz drhla špinavé ponožky cudzieho decka.

Od tohto momentu sme s kolegyňou stihli/museli stihnúť ešte veľmi veľa. Napríklad prehovoriť Majdu, aby sa konečne po týždni osprchovala. To bolo kriku pre nič. Revu pre nič. Krokodýlich sĺz za dva kýble a prehľadávania kufra, či to dieťa vôbec má nejaké mydlo, šampón, uterák. Samozrejme, že malo. Bola to len Majdina zázračná povaha, tvrdohlavá, tvrdá ako oceľ. Nepohli by ňou ani dva páry divých koní.

- Majdinka moja milá, ako často sa doma sprchujete?
- My sa nesprchujeme.
- Čo vyprávaš? To ti neverím. Minule som videla tvoju maminu a tá bola určite osprchovaná. Tak ako často sa sprchujete?
- No. Tak možno raz týždeň.
- Majda.
- Tak každý druhý deň?
- Tak vidíš.

Dva dni na to som sa s detiskami lúčila, revala som, ony ma stískali, objímali ma kolo pásu a v rukách žmolili čokoládové dáždničky, čo som im dala na rozlúčku. Potom som ešte vystískala úžasné kolegyne. Niet nad takých ľudí, s ktorými sa cítite ako s dlhoročnými kamošmi, napriek tomu, že nemáte ani len podobný vek. A hlavne niet nad ľudí, ktorí milujú deti, učia ich najlepším veciam pod Slnkom, aj tým najkrajším, obetujú im svoju kreativitu a celé svoje srdce. Toto bol jeden z najťažších dní môjho leta. Najťažší, najkrajší, najláskavejší, najviac som sa počas neho naučila. A keď som už mala pocit, že je to všetko za mnou a aj za mojimi deťmi, keď som si pozostatky ich detskej lásky zamkla na tisíc zámkov do najtajnejšieho miesta môjho bytia, potom som ich znova stretla. Mávala som, že mi skoro ruka odpadla, detiska pribehli, vykríkli jednohlasné hlučné Čaaaaaaaaaaaaau! Mali iskričky v očiach, aj ja som mala. Medzi detiskami bola aj Majda, tá moja čarovná oceľová Majda, ktorá sa s nami hádala, že sa doma nesprchujú. Majda sa mi hodila okolo pásu, hlavu pritisla na brucho, pučila ma láskou a jejda, už som tam bola zase, medzi mojimi detiskami, medzi tými hnusnými, láskavými, neposlušnými detiskami, pri ktorých ma toľkokrát bolela hlava. Asi od toľkej lásky. Celkom určite od toľkej lásky. Už to viem a už si to vážim. Nie je predsa možné, aby jedného z tých hektolitrov lásky nebolela hlava.

A ponaučenie? Odkaz? Žiaden veľký ani hlboký nie je. Len toľko vám poviem, aby ste si vážili čas strávený s detiskami. Tie malé potvory vám vezmú svojimi otázkami pol života, všetko súkromie, čo ste celý čas strádali pre svojho budúceho manžela. Tie, čo si občas nedobrovoľne zavesíte na krk, tak od tých dostanete najviac na svete. Ak budete chcieť. Ale aj ak chcieť nebudete. Detiská sú už také. Krpaté, neodbytné a zláskavie vám od nich život.

PS-na záver pár fotiek úžasných detisiek, aby som na ne nezabudla

 Blog

16 1 0 0 2

Komentuj

13 komentov k blogu