Čo ma naučili moje deti

Zbožňujem detiská. Ani si neviete predstaviť ako. Keď som s nimi začala minulý rok pracovať, bola som celkom vydesená mladá študentka, ktorá nevedela, či aj tie detiská z nej nebudú vydesené. A neboli. Zatiaľ som sa pri nich naučila pár životných právd a...

Po prvé: deťom treba veci podávať detským spôsobom. Keď som bola von s jednou škôlkarkou a ponáhľala som sa s ňou na krúžok, snažila som sa ju vždy držať za ruku, aby ju nezrazilo auto alebo aby sa jej jednoducho niečo nestalo. Lenže deti chcú byť často "slobodné", lietať po ulici, zbierať listy a skákať po obrubníku. Nevysvetlíte im, že máte o nich strach a nezaujíma ich bezpečnosť pri premávke. Vždy keď som sa tomuto dievčatku snažila vysvetliť prečo sa ma má držať, stretla som sa po piatich sekundách so značným nepochopením. Tak som jej jedného pekného dňa povedala, že moja ruka je veeľmi smutná z toho, že sa jej nechce držať. Že sa tá moja ruka určite rozplače, lebo jej bude smutno. Škôlkarka bola samozrejme zvedavá, či je to pravda a hneď sa ma pustila s očami vygúľanými na mňa. Bola to smiešna situácia a som si istá, že keby ma na tej ulici niekto videl, ako hrám, že moja ruka plače, poslal by ma na psychiatriu. Ale môj problém to vyriešilo a odvtedy sa ma škôlkarka vždy drží ako kliešťa. A keď sa ma náhodou pustí a moja ruka začne plakať od žiaľu, dievča sa veselo rozosmeje. A to je to najkrajšie na svete. S takýmto smiechom sa strašne dobre ponáhľa na krúžok.

Po druhé: z opatrovateľky sa veľmi rýchlo stane jadrový fyzik či expert na Minecraft. Raz, keď som bola trochu smutná, deti sa ma snažili rozveseliť a rozprávali mi vtipy. Bezkonkurenčne vyhral jeden vtípek o chlapcovi, ktorý si otvoril v lietadle okno a vykakal sa. (ou jea, decká ma naučili aj krásnemu slovníku) Nedalo mi to a tak som deckám vysvetlila, že to vlastne nie je z fyzikálneho hľadiska možné, otvoriť si v lietadle okienko. Nasledovalo milión otázok smerujúcich k fyzike o tom, čo je to ten podtlak a prečo by sa nemohol potápač len tak ponoriť až do Mariánskej priekopy. Priznám sa, že som to ťahala až z päty, keďže som antitalent na prírodné vedy, ale decká moje odpovede celkom uspokojovali. Teda, vôbec neodporovali, akurát sa pýtali ďalšie a ďalšie otázky. Odvtedy som už vysvetľovala niekoľko tém z biológie či učila ich predstaviť sa po francúzsky. Decká sa chcú učiť. Len im to treba podať nenápadným spôsobom. A potom, vždy ostanú očarené, keď im poviem, že viem čo je CS-ko alebo že poznám Minecraft. Potom sa zo mňa stáva obľúbená opatrovateľka.

Po tretie: deti majú najdokonalejšie túžby na svete. Sú neskutočne čisté. Raz mi jedno dievčatko z ničoho nič povedalo, že sa bojí o svoju maminku, lebo jej ráno nebolo dobre a bolela ju hlava. Nechcelo sa mi veriť, ako sa tomu dievčatko v sekunde zmenila tvár a ono veľmi zosmutnelo. Nejaký čas mi trvalo, kým som ju upokojila, že maminka bude určite v poriadku, ale to poznanie, že deťom nie je ľahostajný osud ich rodičov, mi stálo za to. Iné dievčatko, o niečo staršie, mohlo už mať tak 12 rokov, mi raz rozprávala, aký má plný rozvrh. Každý deň absolvuje minimálne dva krúžky športového alebo jazykového zamerania a ešte je do večera s maminou v práci, lebo sa nemá ako dostať domov. Keď príde o deviatej domov, chce si ešte pozriež televízor a tak chodí spať až o jedenástej. A takto to ide každý deň dookola. Bolo na nej vidno, že je zo všetkého veľmi unavená, ale tvrdila, že ju to baví. Navyše sa veľmi dobre učila, sama si poobede robila úlohy ešte v škole a ocino by bol údajne najšťastnejší, keby z nej bola v dospelosti zubárka. Tak som sa jej spýtala, či teda aj ona chce byť zubárka, alebo čo iné by chcela študovať na VŠ, keď je taká šikovná. Takmer mi zabehlo, keď mi povedala, že by ju straaaaašne bavilo byť predavačkou. Úplne jej v tom momente zažiarili oči, ale sekundu po tom, ako to dopovedala, to bola zase tá unavená dvanásťročná baba. Mám pocit, že to všetko robí pre šťastie svojich rodičov, len sa bojím, či aj tí rodičia skutočne vidia, čo robí ich dcéru šťastnou. Každopádne, táto malá kráska je pre mňa vzorom v túžbach a snažím sa každý deň z nej brať príklad a robiť to, čo ma baví, nie to, čo mi vynáša.

Po štvrté: nič vás nedokáže vyviesť tak z miery ako otepľováčky. Ani si to neviete predstaviť, kým to nezažijete. Prídete do škôlky, usmejete sa na pani učiteľku a vypýtate si Dominika. Dominik k vám dobehne, oblapí vás od šťastia okolo nohy (lebo vyššie nedočiahne a potom otvorí skrinku, kde má svoje veci. Okrem náhradných nohavíc v prípade nehody (pocikanie, blato a iné havárie) na vás vypadnú ešte otepľováčky prípadne fusak, plastový dinosaurus, ktorý vás pichne do oka svojím chvostom a jablko, ktoré zvýšilo z obeda. Celkom slušná zásoba na prežitie, nie? Vtedy vám dôjde, že je už november a že dnesránodoritinasnežilo. Nadýchnete sa, vydýchnete a začnete Dominika obliekať do otepľovákov. Dominik možno protestuje, možno nie, možno je celý rád, že sa nemusí obliekať sám... a keď ho konečne do nich navlečiete, víťazoslávne skríknete na celú šatňu, hŕba mamičiek sa na vás pozrie vyčítavým pohľadom. Zobudili ste im dieťa, ktoré spí v kočíku v chodbičke. Pardon, prepáčte. Celí šťastní schmatnete Dominika za ruku a snažíte sa ujsť, kým vás tie mamičky skutočne zavraždia pohľadom, no vyjaví sa ďalší problém. Dominikovi sa dá cikať. Aj by ste sa rozčúlili, ale dobre viete, že Dominikovi to mechúr nevyprázdni a tak vymyslíte niečo lepšie, pošlete ho na záchod do triedy. V otepľováčkoch a zimných topánkach, nech si ho vyzlečie učiteľka. Počujete z triedy najskôr jemný výkrik a potom hundranie, ale keďže pani učiteľka za vás vykonala túto obávanú úlohu, najradšej by ste jej vybozkávali ruky a kúpili čokoládu.

Hej, otepľováčky sú smrť. Ale rozhodne nie väčšia ako dospelácke prázdne srdcia. Ak sa vám zdá, že máte takéto srdce, poproste nejaké detiská, nech vám ho trocha naplnia svojou láskou a múdrosťou. Oni to vďačne spravia. A možno ich nakoniec ani nebudete musieť obliekať do tých otepľováčkov.

 Skutočný príbeh

20 4 0 0 5

Komentuj

16 komentov k blogu