Chcem prežiť lásku ako v tých dvoch trápnych filmoch, čo som tento týždeň videla. Jeden sa volal Pod toskánskym slnkom a druhý zo socialistického Československa sa volal Léto s kovbojem a popravde, boli oveľa lepšie než tie ich nechutné lepkavé názvy.
Túžim po takých smiešnych veciach, ktorých majú zväčša ľudia plné zuby. Napríklad, aby mi môj chlap len tak doniesol domov bedničku marhúľ a povedal: "Minulé leto si chcela robiť džem a nebolo pekných marhúľ. Tieto voňali cez celú tržnicu, tak som ti kúpil..." A mne by od šťastia šlo srdco vyskočiť. Alebo aby sme sa zbalili do dvoch batohov a kúpili si taký ten lístok na vlak, s ktorým sa dá mesiac cestovať po Európe. Bývali by sme u kamošov, niečo ako couchsurfing, ale u ľudí, ktorých poznáme a máme radi. Mohli by sme sa staviť u Jeffeline v Guichen! V tom bretónskom jablčnom sade, kde som robila pred dvoma rokmi zadarmo a za bedničku domácej zeleniny. Ešte by sme mohli prespať v Londone u A., ale neviem, kde...tá izba je príliš malá a plesnivá aj pre ňu. V Chorvátsku by sme mohli byť u Nicolu, s ktorým som oberala tie nešťastné francúzske biojablká a po večeroch kecala o tom, ako neznášam Marcela Prousta a Hľadanie strateného času. Grrrr. A ešte by sme si mohli odskočiť aj do Turecka, i keď tam ten lístok už neplatí... Fatma býva až v Ankare. Ah, ale rada by som ju videla a doniesla jej z môjho marhuľového džemu. Natreli by sme si ho na nejaké turecké pečivo: ja, môj dobrodružný chlap a Fatma a bolo by nám krásne. S Fatmou nám bolo vždy všade dobre, ešte aj v ten deň, keď nechutne pršalo a ja som s ňou musela ísť k lekárovi, aby som jej preložila z francúzštiny do angličtiny, že treba zaplatiť za obväz 20€. To bol najdrahší obväz, aký som kedy videla. Ten lekár je s tým totiž nič nespravil, len obviazal a potom dodal, že ten zdrap papiera, ktorý Fatma považuje za turecké poistenie, jej je vo Francúzsku nanič. Fatma skoro odpadla a tentokrát nie od bolesti. Ešte týždeň som ju počúvala nadávať po turecky. Pekný jazyk. A presne pre tieto moje obľúbené spomienky na krásnych ľudí by som chcela, aby bol môj chlap dobrodružný a vydal sa so mnou za tými krásnymi ľuďmi. Aby som mu ich mohla predstaviť. A na oplátku jeho zase predstaviť im a povedať, že toto je tá naaaaaaajdobrodružnejšia láska, akú som kedy zažila a inú už ani nechcem, nepotrebujem.
Ale nemyslite si, dobre viem, že dobrodružná láska nie je len o zbalených batohoch. Preto by som chcela, aby moja dobrodružná láska bola taká, o ktorú sa dá oprieť. Obrazne, no čiastočne aj doslova. Ako keď som v metre minule videla ten krásny pár. On stál a nohy mal zaborené do zeme ako jedľa, ona ho objímala okolo hrude, bola od neho oveľa nižšia a otočená tvárou smerom ku mne. Tá slečna mala krásne kakaové, ale strašne smutné oči a ustatú hlavu položenú na hrudi svojho drahého. No i keď bolo vidno v jej očiach starosti, smútok a únavu, rovnako badateľná bola jej istota, že sa môže o svojho chlapa hocikedy oprieť. Obrazne aj doslovne.
A viete čo? Prča je, že viem, že jedného dňa to dobrodružstvo príde. Už sa teším a idem teda aspoň ten džem nejaký zatiaľ zrobiť.
Vyznanie
Komentuj
8 komentov k blogu
1
johnysheek
26. 6.júna 2016 00:53
ach dzem.. tento rok s nim asi nepomozem nikomu
ty si mala neskutocne dzemove chutky pocas pisania toho blogu, priznaj sa
joj, smiesne je, ze sa to splnilo a uz som vydata pani, ktora vari dzem s manzelom a aj interrail vlakom sme dali! davajte si pozor na to, co si zelate
Napíš svoj komentár