-Soni, vieš, tá moja bývalá spolužiačka. Boli sme ti na káve spolu, vyprávala mi, akého má šikovného syna! Doma všetko pomôže, roboty sa nebojí, dobrý a slušný ti je... a baby nie a nie si nájsť!
/Minútu som uvažovala, či to tá moja mať myslí vážne a či si len srandu nerobí zo mňa./
-Mami a na čo mi to rozprávaš? Sa mám zaňho vydať hneď? Či na rande ho pozvať či čo?
-Ale ja len tak nad tým stále premýšľam, prečo také súce dievča nemá chlapa a taký súci chalan babu nemá.
-Mami, ja viem prečo. 20-roční ľudia málokedy radi varia marhuľové džemy celé leto, ja sa v tom vyslovene vyžívam. Málokedy chce 20-ročný chalan mať už rodinu, starať sa o ňu, mať záväzok. Ja to chápem, je to v poriadku. Väčšinou chcú ešte precestovať svet a potom sa stáva, že podľa tvojich slov, dievka súca na vydaj má dvoch 30-ročných nápadníkov.
-Ty máš dvoch nápadníkov?
-Tak nie že by ťa trápilo, že jediný, kto po mne ide sú o 10 rokov starší chlapi...
-No veď hej, no veď hej, to by nerobilo dobrotu... to ani neskúšaj... ale ozaj dvaja?
A tuším sa mojej mame od toho rozhovoru zlepšila nálada. Neviem, prečo je to všetkým tak ľúto, keď mne až tak nie je. Týždeň predtým, než som sa odsťahovala od našich, moja mamenka si zaumienili, že ma naučia žehliť pánske košele. Trpezlivo nado mnou stála, zatiaľ čo ja som ohýbala, skladala a zažehľovala gombíky na košeliach nášho tatu. Po hodine mučenia, to sa takto nerobí a musíš to ešte hentam ohnúť, sa pýtam mamenky, že prečo vlastne trvala na tom, aby som sa to naučila. Že však na čo mi to bude. Mamenka sklopili zrak a povedali: "však keby si si v tej Prahe našla chlapa!"
Čakala som všeličo, ale týmto ma mamenka pobavili. Ale neviem prečo o nezadaných tridsiatnikoch stále vyprávam, keď o tom moje sťahovanie vlastne vôbec nebolo a nie je. A snáď ani nebude.
Od sťahovania do mesta som čakala všeličo. Bola som obmedzená na 2 kufre, notebook prehodený cez plece a turistický ruksak naplnený fašírkami, čo som doma robila deň predtým, aby som hladom prvý týždeň nepomrela. Taká intráková klasika. Pardon, kolejní klasika. Už som sa odnaučila používať slovo intrák. Keď sa na mňa českí spolužiaci aj po piatykrát stále divne pozerali, opýtala som sa, či vlastne poznajú slovo intrák. A že teda áno, ale že nechápu, prečo bývam na stredoškolskom intráku a či sa to dá zniesť v 20-rokoch, keď máš za zadkom stále vychu. Tu som sa naoplátku pozrela začudovane ja a konečne mi docvakol ten rozdiel medzi introm a kolejami. Od toho dňa bývam na koleji, v malej izbičke s dvoma Slovenkami ako hrom. Jedna z nich dokonca občas o desiatej večer vytiahne Oravskú slaninu a začne nás núkať. Ja zas občas mamine rízky (oh, áno, aj na to som už prišla, že Česi nevedia, čo je rezeň) alebo halušky s najlepšou bryndzou. Takto sa tam striedame a niet nad ten moment, keď človek príde o deviatej večer zo školy a spolubývajúca ho čaká s krúpkovou polievkou. Vtedy vždy pochopím, že som si vybrala dobre! Tieto moje baby sú láska, i keď v našej izbičke o výmere dva metre štvorcové (metr čtvereční, vole), sa vzduch vydýcha asi 4 sekundy potom, ako do nej vojdeme. Vetráme neustále a že sme už teda prišli na to, že pražský vzduch nie je to, čo oravský, terchovský a dokonca ani žilinský.
Raz, keď som ešte bola na strednej, mamenku niečo napadlo: Čo keby ste šli s Nelou na výšku do Francúzska? Nemusíte byť na tej istej. Ale ste kamošky, bolo by vám fajn. (*vysvetlivka pre birdzáka: chodila som na bilingválny gympel)
-Maminka, život nie je o výške vo Francúzsku, vravím jej.
-...to ako keď tvoja sestra povedala, že život nie je o upratovaní.
-A predsa je život oveľa viac o upratovaní ako o francúzskej výške.
Neviem, či sme sa vtedy s mamenkou úplne pochopili. Ona to celkom iste myslela dobre, z najväčšej lásky, akú ku mne cíti, by ma poslala bárs aj na Severný pól, len aby som bola šťastná. A predsa nepochopila, že moje srdce nepiští za drahou a povýšeneckou Sorbonnou. Že keby to šlo, ostala by som doma, celé dni by som striedala hranie sa s Filipom, varenie hrachovej polievky a následné prebaľovanie posratého dieťaťa. Že to je to, čo som robila celé leto a čo ma, kurnik, bavilo. Ale život asi tak celkom nie je ani o posratých deťoch a hrachových polievkach a tak som sa presťahovala do Prahy. Občas sa mi zacnie za rodičovským vynadaním, za podpichovačným: "si chudá ako hlista" (a že je to dosť nechutné prirovnanie . Za láskavým: "Soninka, ty si taká nepodarená vnučka, už nám prišla pohľadnica, ďakujeme". Babka mi volala, že ide piecť medovníky, či mi má odložiť cesto ako každý rok do chladničky. "Babinka, reku, rada by som medovníky piekla a cesto vyjedala, ale prídem až 23.12."... "a to sa móóóže, tak dlho v škole byť?"
A potom si vždy ešte spomeniem, ako mi sestra po presťahovaní povedala: "Soňa, ty si už stará koza, veď včera si sa narodila a dnes už ideš na výšku."
Občas sa mi teda zacnie. Ale v tom momente si spomeniem, ako som sa liepala po čerešňovom konári a babka Hanka mi spievala Moje milé premilené čerešne, vy ste sa mi rozsypali po ceste, kto vás nájde, nech vás pozbiera, ja som mala včera večír frajíra.
A tak...sedím na konári a je mi dobre.
Skutočný príbeh
Komentuj
13 komentov k blogu
1
hypnos
11. 12.decembra 2016 17:04
paci sa mi tvoj styl pisania
7
Počkať, ty si myslíš, že si lenivá, bo ráno o 9:00 v pyžame pozeráš rozprávky? Ja cez víkendy vstávam okolo 15:00 a celé ich trávim v pyžame!
12
@antifunebracka pardon neviem, čo to zblblo.. no proste, že to moji rodičia to považujú za argument na moju lenivosť
Napíš svoj komentár