3.kapitola: Valletod
Valletod bol prvý clovek, ktorý kedy opustil hranice údolia. Bolo to ešte pred prvými osadníkmi.
Bol jediný clovek, ktorý sa v tom case slobodne prechádzal po údolí.
Chodieval do lesou a na lúky a sledoval správanie zvierat, pri ktorých sa casto zdržiaval.
Populácia vtákou bola v údolí obrovská, až taká, že jejich nálety nicily všetky kríkovité a opadavé formy stromou.
Jediné miesto kam sa ani vtáky neodvážili vletiet bol starý les.
Valletod trávil so zvieratami všetken cas, žil s nimi a správal sa ako oni.
Vedel napodobnit rôzne zvuky vtákou, ale aj jeleniu ruju a vitie vlkou.
Na lúkach trhával kvety a byliny a skúšal ich úcinky. Vedel rozonat velké množstvo stromou a krou.
Vedel o nich velké množstvo informácii ,ktoré získaval neustálim pozorovaním.
Vedšinou chodieval v sprievode líšky, ktorú si oblúbil, a taktiež aj ona jeho. Pomohol jej ked si zranila nohu,
staral sa o nu a ona si naneho zvykla tak, ze uz nechcela od neho odíst.
boli ako dvaja spolocníci, pomáhali si pri hladaní potravy, ale aj pri zlích situáciach, napríklad búrkach alebo výchriciach,
spolupracovali pri hladaní úkrytu alebo ho spolocne vybudovali.
Valletod sa narodil v údolí. Jeho matka sem prišla hladat útocisko v case nepokojou v starej zemi.
Cestovala s celou rodinou, ale do údolia už prišla iba sama.Jej cesta bola dlhá a tríznujúca. Bola tíraná a znásilnovaná.
Ked prišla do údolia, tak ju už nikto neprenasledoval. V údolí, pri rieke na mieste kde dnes leží dedinka,
si spravila prístrešie. Pár dní nato porodila. Svojmu synovi dala meno Valletod. Vychovávala ho do jeho ôsmich rokou.
Viac ani nemohla, celí život bola tíraná a trápená, ale aj tak ju to nepoznamenalo a svojho syna vzdy vychovavala s laskou.
Smutné bolo ráno ked chlapec našiel svoju matku mrtvu. Vela dní sa nato túlal plánami údolia
a nenachádzal odpovede na svoje otázky. Ešte vela rokou potom jej nosil kvety na hrob. Našiel malú líšku so zlomenou nohou,
jej matka tiez nebola nazive, nieco ich napadlo a ublížilo im. Chlapec zobral líšku do nárucia a odniesol
ju do prístrešku ktorý jeho matka vybudovala. Líšku vychoval a spolu si vytvorili blízky vztah.
Nosil odev z listov a lopúchov, a neskôr si vyrobil aj provizórnu lanovú koselu. Neholieval sa pretože nemal nato náradie a
dlhšie ochlpenie a vlasy mu nikdy niako moc nevadili, práveže mal pocit, že pocas dlhých zimných mesiacou,
mu lepšie poslúžili.
Žil pomerne divokým ale vyrovnaným spôsobom života. Mal starosti iba o dôležité veci a banalitami sa nikdy nezapodieval.
Valletod celí svoj život pozoroval zvieratá.Pozoroval vlky ako si celá svorka navzájom pomáha pri zhánaní potravy,
alebo medvediu rodinku, ako medvedica krmi svoje mladé potomstvo alebo srny ako behávajú cez pahorky a lúky.
Vybudoval si obidlie na vysokom strome na okraji lúky. Na prístrešok sa dalo dostat cez provizórne schodiste,ktoré vybudoval,
abi sa aj líška vedela dostat nahor. Obidlia si staval velmi casto, pretože v údoloí v tom case bolo velmi menné
pocasie a veterné podmienky a neraz sa stalo, ze mu strhlo celé obydlie. Strávil vela casu ich prestavovaní, ale
výsledok vždy stál za námahu. Valletoda nikdy nezaujímalo co sa skrýva za horami. Mal svoje údolie a to mu stacilo.
Staral sa skôr o zvieratá, než o geografické rozdelenie, ci polohy rôznych vrchou. Až do jedného rána.
Vstal zavcasu ako obvykle abi sa pripravil na celí zvyšok dna. Mal vyrobenú tašku z lanu, ktorá sa vešala cez plece,
v ktorej casto nosieval bylinky.
Zbalil si do nej jedlo a vodu ,ktorú nosieval vo vydlabanej dinovej nádobe.
Vybral sa pri rieku abi si doplnil zásobu vody a umyl sa. Pri nohách mu behala priatelská líška.
Prisiel pri potok a sadol si abi nabral do nádobi vodu a napil sa. Vtom mu nádoba sklzla do vody a prúd ju zacal unášat.
Valletod skocil do rieky abi ju chytil, ale prúd ju unášal velmi rýchlo. V tom si uvedomil,
že voda ho unáša coraz dalej od brehu a silné prúdi pod hladinou ním plieskali s jednej strany na druhú.
Voda ho potápala a prúdi unášali stále dalej. Valletod robil co mohol, len abi sa neutopil.
stále sa snažil plávat pri okraj, no prúd bol stále sylenejší. Jeho nohy sa odierali o ostré výcnelky kamenou a rezali
jeho pevné chodidlá. Valletod cítil ,že prichádza jeho konec.
Dlhé hodiny bojoval zo silami prúdou a
z posledných síl lapal po dichu. Vtom ho prúd vtiahol
pod hladinu.Vtedy Valetod stratil nádej. Už nevládal bojovat dalej. Umieram, pomyslel si. Myslel na svoju matku a na líšku, ktorej nikdy nedal meno.
Myslel na rodné lúky a lesy v ktorých prežil celý osamotený život.
Zavrel oci a vydíchol. Vtom ho prúd vytiahol nad hladinu a Valletod sa zhlboka nadíchol.
Po chvíli ucítil pod nohami zem. Cím ho prúd unasal dalej,tím bola hladina plitšia. Valletod si klakol a zhlboka díchal.
Vycerpaný a obitý, bezvládne lapal po dichu. Uvedomoval si aké štastie má, že prežil. Zdvihne hlavu a pozre sa k oblohe.
Obzrie sa vôkol seba a pár metrou od neho je planinka. Nazbiera energiu a pohne sa smerom k pevnine.
Jeho krvavé a poodierané nohy ho nesú ku brehu. Chití sa pevnej hrudy hliny a vyšriabe sa na breh.
Unavení a vycerpaní zaspí.
Po niekolkých hodinách sa vzbudí a sadne si. Navokol nevidí nic iba holé pláne jemne pokryté hmlovým závesom a dravú rieku.
Ziadneho cloveka ani zviera.Ticho prehlucovalo iba voda tecúca v rieke.
Prelakne sa, pretože pochopí, že sa ocitol mimo údolia a ze je v zemi v ktorej nikdy predtím nebol.
Pozrie sa smerom k rieke a uvydí, že je obrovský kus za horami údolia. Až teraz pochopí, že cesta naspet bude dlhá
a zlozitá, najme s poraneniami ktoré utrpel.
Vedel že popri rieke sa vratit nemoze, pretoze rieka tiekla medzi úbocím strmého skalnatého zrázu,
ktorým sa nedá prejist. Dobre poznal údolie aj úpetia a zrázi vrchou, ktoré údolie ohranicovali.
Postavil sa na nohy a vydal sa popri rieke k vrchom. Po pár krokoch padol a zakrical. Bolest mu vrazila priamo do mozgu.
Jeho nohy boli obité a zakravené, z pravej nohy mu ovísal kus kože.
Valletod mal zo sebou brašnu v ktorej mal liecivé biliny a niake papradové listy.
Obalil si nohu listami a do rán vložil rozžuvané byliny. Obviazal si rany a vybral sa dalej.
Isiel opatrne a jemne abi si nesposoboval este vedsie bolesti. Všimol si že cím ide dalej,
tím je okolo rieky viacej machu a trávy a že pôda už neni tak vysušená, ako tam, kde ho vyplula rieka.
Cím ide dalej, tím je viacej unavený a vycerpaný, no ide dalej pretože nechal líšku samú a ona je tá jediná s
ktorou strávil celý doterajší život. Ona bola pre neho jediná na svete, bola pre neho to najpoctatnejšie, co v živote mal.
Aj so zraneniami ktoré utrpel a s bolestami aké prežíva sa kymáca dalej. Plahocí sa cestou k vrchom, na pravo divoká rieka
a na lavo dlhé, priam nekonecné pláne pokryté hmlou. Vtom zacuje vístrel.
Ucíti strašnú bolest a spadne k zemi. Cíti ,že ním nieco prešlo ale nevládze sa ani pohnút,
a pomali zavrie oci. Omdlie a stratí vedomie.
Zobudí sa a pozerá navôkol.Je tam tma.Po chvíli zistí ,ze sa nemôže pohnút a,že sa ocitol zavretí vo velmi malom priestore.
Nahí, iba z páskou prilepenou na hrudi, nohy má skrcené a hlavu položenú na kolenách. Zlakne sa a zacne sa mykat.
Kedže vyrastal medzi zvieratami, a používal ich zvuky a vytie, kricí a narieka ich hlasom. Cíti strach.
Po chvíli zacíti zvláštny zápach.
Nohy ktoré mal predtím obalené a ošetrené má holé a rani ktoré mal spôsobené z rieky boli hnisavé.
Kožu ktorú mal natrhnutú a vysela mu z kosti a svalou mal prilepenú na hnisavom okraji rani páskou.
Valletod sa ocitol v zajatí, netuší co sa s ním bude diat, ani preco a ako sa tam vlastne ocitol.
Cíti iba obrovskú bolest a strach. Rozmýšla nad svojou kamarátkou.
Premýšla preco mu osud urcil tak tažkú cestu a preco ho tak neskonale trestá.
Preco ho oddelil od jeho líšky a preco ho nezabil rovno, ale necháva ho žit dalej?
Na druhý den sa rozžiari svetlo v miestnosti a Valletodove oci sa pomali otvoria.
Vydí ako k nemu krácajú dve postavi oblecené v bielych pláštoch. Otvoria klietku a vyberú ho.
Valletod je vycerpaný a skrehnutý, len sebou miká a vydáva ochrnujúce zvuky. Polahnú ho na vozík a páskami mu zalepia
ruky a nohy. Cíti ako sa vozík pohne a prechádza cez dlhé sále. Cíti zvláštne pachi ako prechádzajú cez miestnosti.
Naraz zastavia a pristavia vozík do miestnosti. Valletod si všimne,že miestnost je celá biela a na jej strede vrchole,
priamo nad ním je umiestnený prístroj, z ktorého vyžaruje svetlo priamo nanho.
Pristúpi k nemu osoba , tiež v bielom plášti a pohladí mu celo.
Valletod sa na nu zahladí úprimným a vydeseným pohladom. Z oka mu stecie slza a padne na podlahu.
V tom ho jedna z osôb chití za hlavu a z kovovými pliešikmi mu zašróbuje po oboch stranách hlavu,
tak abi s nou nemohol hýbat. Valletod cíti ako mu dalsia osoba prechádza po ruke niakym ostrím predmetom.
Po chvíli prechádza uz po celom tele. Pomali mu zacnú odrezávat kúsky kože.
Najprv po okrajoch a prechádzajú z rúk až do hrudníka a brucha. Silne tisne päst a zatne zubi.
Potom pichnú nôž hlboko do Valletovho brucha.
Valletod už necíti, už nekricí, už neplace, iba myslí na líšku, ako sa spolu prehánali po lúkach a ako sedávali vedla seba,
ona pozerala nanho a on na nu. zatvorí oci a otvorí dlan.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár