Moje myšlienky prerušil ostrý hlas sudkyne.
"Rozsudok znie: Obžalovaná Aveline Smith , zadržaná pre uschovávanie omamných látok a obchodovanie s nimi, je právoplatne zadržaná. Doba pobytu vo väzbe 27 mesiacov, v ústave pre mladistvých delikventov zmiešaného pohlavia v Ohiu, bezpodmienečne. Námietky nebudú prijaté kvôli dostatku dôkazov..."
Prestala som tú ženskú počúvať aj keď páve vyslovila môj rozsudok , bolo mi jedno čo hovorí bolo mi všetko jedno, bola som šťastná , áno šťastná pretože idem do väzenia. Vtedy mi to prišlo ako správny pocit Veď toto som chcela nie ? Chcela som byť s ním dostať sa tam kde on len preto lebo som spôsobila že on sa tam dostal tiež. Necítila som strach. Policajt vedľa mňa na mňa hodil vražedný pohľad a zamrmlal: "Vstaň a ruky drž za chrbtom."
Spravila som to čo povedal. Neprekvapovalo ma že môj prípad "odbavili" na súde tak rýchlo, som predsa len ďalšie bohaté decko čo si pestovalo trávu a prenášalo tvrdé drogy od dealerov pre kupujúcich...
Prítomný ľudia sa okolo mňa rozchádzali ... Moji rodičia , moji vlastný rodičia sa tu ani len neukázali nechceli vidieť dcéru... Veď prečo som zločinec, už nie som ich dieťa. Normálne by asi človek na mojom mieste klopil oči k zemi , no ja som ich hrdo zdvihla a a pozerala som do očí každému kto mi prišiel do cesty. Z oboch strán pri mne stáli dvaja policajti. Opúšťali sme súdnu sieň, opúšťali sme aj budovu súdu. A nakoniec ma posadili na zadné sedadlo oddelené mrežou od zadnej časti auta a opustili sme aj samotný štát New York. Nerozmýšľala som , v aute bolo ticho a ani neviem ako ,ale zaspala som. "Koľko som prespala ?" spýtala som sa. "presne 9 hodín, za pol hodiny by sme mali doraziť do cieľa." Napriek tomu že to znamenalo že za pol hodiny vstúpim do väzby potešila som sa , veď tam bude on. Pozrela som von oknom. Málokedy som opúšťala New York , veď predsa na Manhattane je toho toľko čo robiť. Tunajšie polia a stromy a domy a vlastne všetko okolo čoho sme prechádzalo mi pripadalo nezaujímavé. Pomaly však začali domy v okolí rednúť a stúpal počet stromov. Blížili sme sa do cieľa, blížili sme sa k nápravnému centru. Po chvíli auto zastavilo pred veľkou železnou bránou vstavanou do betónového múra na ktorom bol ostnatý drôt. Brána sa otvorila a my sme vošli priamo do nejakého podzemného parkoviska , alebo aspoň mi ho to pripomínalo. Fascinovala ma moja nezaujatosť nad mojím osudom , všetko mi bolo jedno len vo mne driemala malá iskrička radosti ktorá sa do tohto sveta vôbec nehodila. Iskra radosti že uvidím človeka pre ktorého mi bije srdce pre Nathanna. Absolútne sa nepamätám na to ako som sa nakoniec dostala do svojej cely, viem len že ma ešte vypočúvali , dali mi nové oblečenie, teda ak sa to tak dá nazvať a nakoniec ma posadili do miestnosti ktorú by som mala oddnes nazývať svojím novým domovom. Cela č. 00169. Bola to malá miestnosť, bez záchoda, na zemi bolo ešte pár vankúšov a asi dve deky. malé okienko s plexiskla a zamrežované. A zo steny trčalo niečo plastové na čom ležal tenučký preležaný vankúš , matrac a deka, usúdila som že to je posteľ. Tieto postele tam boli ešte 3. A predsa to bolo lepšie ako som si predstavovala. Na 2 s postelí sedeli 2 dievčatá približne v mojom veku , obe mali sivé košele a tepláky. A obe na mňa pozerali celkom milo. Jedna bola hnedo-vláska s modrými očami a peknou tvárou. Tá druhá mala dlhé čierne vlasy a ofina jej padala do očí, oči mala hnedé , bola malá a štíhla a rovnako pekná ako hnedo-vláska. "Ahojte " nesmelo som ich pozdravila.
"Ahoj" odpovedali jednohlasne. "Ja som Jasmin" povedala hnedo-vláska bez úvodu. "A ja som Kiara" predstavila sa. Usmiala som sa prvý krát za tento deň "Ja som Aveline". Bola som síce vo väzení a tieto dve dievčatá boli kriminálničky prišli mi milé. Ľahla som si na posteľ ktorá bola voľná. "Prepáčte , musím si trocha pospať, zajtra sa zoznámime". zamumlala som s posteľe. A zaspala som...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár